KOMISÁRI OBCHÁDZAJÚ HRADBY - Časť štvrtá
V ZIME A ČI NA JAR?
Inšpekčná inštrukcia navrhnutá prezidentom Spišskej komory Mikáciom a doplnená a schválená arcivojvodom Matejom uvádzala ako prvú vec v poradí kontrolu stavu opevnenia mesta. Bola to asi aj najdôležitejšia stránka celej "inkvizície" východoslovenských slobodných kráľovských miest a vieme, že v Prešove, Levoči, Sabinove a Bardejove ju ukončili ešte pred koncom roka 1603. Dalo by sa teda predpokladať, že aj v Košiciach to bola prvá časť inšpekcie, realizovaná ešte v období medzi Vianocami a Novým rokom. Bohužiaľ z textu, ktorý z kontroly vzišiel, sa nedalo jednoznačne zistiť, v ktorom ročnom období cisárska komisia obhliadku košických hradieb realizovala. Hovorí sa tam síce o vegetácii, konkrétne bazových kríkoch, trstinových porastoch a orechových stromoch, ale tie možno zaznamenať aj v zimných mesiacoch. Hovorí sa tam tiež o polovyschnutých priekopách a tratiacej sa tečúcej vode v nich, ale to neznamená, že práve koniec decembra 1603 nebol relatívne teplý a suchý, takže voda nezamŕzala. Obhliadku tak, ako ju komisári nakoniec vo výslednom elaboráte opisujú, mohli stihnúť za dva - tri dni, a to aj napriek tomu, že to bolo v čase, keď je denného svetla najmenej, a mohla sa konať rovnako dobre v decembri, ako v apríli. Aj z hľadiska technického - trasa obhliadky, pri ktorej komisári prakticky štyrikrát obišli obvod hradieb mesta, predstavovala maximálne tak 10 kilometrov, čo v žiadnom prípade pre nich nemohlo byť neúnosne veľa. Vtedajšie Košice boli opevnené vnútornými hradbami z arpádovskej a luxemburskej stavebnej etapy, tie boli navyše zosilnené parkánovým múrom a vodnou priekopou s murovanými brehmi - komisári ju uvádzali ako "futrovaná vnútorná vodná priekopa". Pred ňou stálo nedostavané opevnenie z čias Mateja Korvína a Vladislava Jagellonského /realizovali ho iba asi na polovici obvodu hradieb/ a taktiež nedostavané bastiónové opevnenie založené Lazarom de Schwendi v roku 1566. Jedno zaberalo východnú, druhé západnú polovicu obvodu Košíc. Pred týmto nedokončeným opevnením bola ešte vonkajšia vodná priekopa. A práve na jej vonkajšom obvode sa prehliadka opevnenia Košíc zachovala. Zápis z nej vydal 17 švabachom písaných zaznamenaných rukopisných strán s celkom 89 položkami pripomienok, za ktorými nasledovalo ďalších šesť strán akéhosi záverečného vyhodnotenia s doplňujúcimi poznámkami zástupcov mesta.
PRVÉ "KOLEČKO" INŠPEKCIE HRADIEB
Páni komisári vyrazili od miesta, kde vychádzal z Hornej brány padací most, pod ktorým hneď v prvej položke konštatovali smetím zasypanú priekopu. Vydali sa smerom na západ, dnes by to bolo od brány domu na Továrenskej ulici 3 do Bačíkovej ulice k zvyškom /vtedy však bol rozostavaný a bezmenný/ Tehlového bastiónu. Za ním pokračovali po obvode priekopy okolo celého mesta, väčšinou konštatovali málo vody v priekope, brody a násypy, cez ktoré sa dalo ľahko prejsť vodnú priekopu a dostať sa na vonkajšie hradby, dokonca miesta, kde sa to dalo absolvovať "suchou nohou" a kde tiež voľne prechádzali von z mesta a dnu doň "kone, kravy, svine a psy". Prekážalo im tiež veľa úsekov, kde priekopa zarastala šachorinou.
Z ich opisu tiež vieme /z položky 2/, že Čermeľský potok pretekajúci vedľa Hornej brány do mesta a vytvárajúci uprostred Hlavnej ulice ostrov - Insulu s hlavnými budovami, sa vtedy volal "Fehrenbach". Do slovenčiny sa to dá voľne preložiť ako potok, ktorý vedie /mestom/. Tomuto potoku sa však v Relation hovorilo aj Wasser /voda/, Wässerle /vodička/, Stattwasser /mestská voda/ alebo Stattbach /mestský potok/. Komisári sa zaoberali myšlienkou, že tak, ako tento potok preteká Hlavnou ulicou, by mohol byť vyvedený ešte aj na Kováčsku a Mäsiarsku ulicu, aby tak pomohol udržiavať v meste viac čistoty. Zaujímavá je aj zmienka o tom, že to nie je ten potok, ktorý zanáša priekopu množstvom blata a bahna. Jediný možný iný potok, ktorý by tak mohol robiť, je dnešný Račí potok a tak je tu dôkaz o tom, že Račí potok bol taktiež využívaný na zavodňovanie priekop opevnenia. Ďalšia zaujímavá zmienka je /v položke 8/ o nasypanej ceste cez vonkajšiu vodnú priekopu, ktorou mohli chodiť vozy do mesta od západnej strany. Bývala tam, kde dnes stojí budova gréckokatolíckej fary. Nielen suché časti priekopy komisárov hnevali. Kdesi tam, kde dnes vedie Tajovského ulica, je miesto opisované takto /v položke 9/: "Tu sa voda rozširuje a mešťania i predmestskí tu majú konské napájadlo a brodisko. To, aká je tu hlboká voda, vidieť z faktu, že sa tu rybárči!"
Oblasť dnešnej Katovej bašty bola tiež v dosť neutešenom stave. Opísali ju /v položke 17/ slovami: "Tu je zo zeme navŕšená hrádza /cez vonkajšiu priekopu/ široká 3 kroky, ktorou sa dá vystúpiť suchou nohou na opevnenie, pretože je vysoké iba vozvyš chlapa. Pred múrmi je tu rozsiahly rondel, /Katova bašta/ ktorého priekopa je celkom vyschnutá a príležitostne sa cez strieľne vonkajšej Drábskej brány po nej dá vojsť". Posledná zaujímavá zmienka z prvého "kolečka" pánov komisárov je v položke 18, kde sa hovorí o neďalekom mlyne na pušný prach v mieste, kde dnes ústi Kmeťova ulica do Štefánikovej. O tom sme doteraz nevedeli! Jednoznačne to vyznieva pre túto časť opevnenia mesta nanajvýš nelichotivo - vonkajšia vodná priekopa nebola zariadením hodným svojho mena, ale skôr čímsi, čomu by lepšie vyhovoval termín "bačorina", sem-tam vyschnutá, sem-tam s vodou, ale v každom prípade neschopná vážnejšie prekážať útoku nepriateľa. Ako to však vyzeralo s našimi hradbami pri druhom okruhu inšpekčnej obchôdzky?
NA VONKAJŠÍCH HRADBÁCH
Položkou dvadsať ukončili komisári prvý okruh okolo mesta, dostali sa opäť k Hornej bráne, miestu, odkiaľ inšpekciu opevnenia začali, vošli do vonkajšej veže brány /tá stávala na dnešnom dvore dopravnej priemyslovky/ a postupovali po valoch vonkajšej hradby. Opisovali stav tejto hradby, ale zároveň aj stav vnútornej vodnej priekopy. Na hradbe sa im nepáčili hlavne poničené predprsne a dnes neuveriteľný fakt, že hlinený val bol vysádzaný stromami. Obzvlášť úseky, kde sa budovali bastióny /komisári evidentne nepoužívali správnu odbornú terminológiu a bastióny opisovali termínom "bastei" alebo "pastey" - bašta/, považovali za slabé miesta vonkajšej hradby, cez ktoré možno ľahko vniknúť k vnútornej vodnej priekope. Tá sama osebe na mnohých miestach pripomínala húštinu kríkov. Tak ako aj vonkajšia, nebola ani vnútorná vodná priekopa udržiavaná a klčovaná.
Bastónom vyčítali, že nemajú "Streichwehr", čiže strieľne a predprsne umožňujúce streľbu rovnobežne s priľahlými hradbami. Konštatovali ho jedine v prípade Mlynskej bašty a aj to iba na jednej strane /správne by mal byť na oboch bokoch bastiónu/. V obzvlášť žalostnom stave bol bastión pred Hnilnou a pred Dolnou bránou, kde sa konštatovalo, že je to zariadenie slúžiace viac nepriateľovi, ako obrane mesta. Úplnou raritou je opísanie Mlynského bastiónu ako "hülzerne Pastey - dreveného bastiónu" v položke 50. Nebolo to jeho meno, skutočne sa tým myslelo, že je postavený z dreva. Navyše to bolo miesto, kde sa prelínal starší korvínovský rondel s novším bastiónom, stál tesne pri ňom a zavadzal pri streľbe z toho jediného "Streichwehru", ktorý košické bastióny mali - tak to páni komisári videli.
Priekopa pod mostom Dolnej brány bola zasypaná, do samotného areálu tejto brány bol voľný vstup z viacerých strán, možný dokonca aj s povozom. Časti opevnenia na celej východnej polosfére obvodu mesta boli poničené požiarom. Je tu zaujímavá zmienka /v položke 41/, že vonkajšia hradba takzvaného korvínovského opevnenia je od dodnes zachovaného rondelu na Čajkovského ulici až po Hornú bránu omietnutá, ale že omietka sa drobí a opadáva, pretože hradba nemá striešku. Ako vidieť, vonkajšie hradby mesta tiež nestáli /podľa komisie/ za veľa.
VNÚTORNÝ PARKÁN A HRADBA
Komisári sa pri položke 51 opäť dostali k Hornej bráne, prešli mostom ponad vnútornú vodnú priekopu na vnútorný parkán /terminovali ho ako "inneres Zwinger" zatiaľ čo všetky doteraz opisované obranné zariadenia nazývali "aufseres Zwinger"/, skonštatovali, že brány tu majú padacie mreže /Schossgatter/, čo je asi prvá známa písomná zmienka o takomto zariadení, a pokračovali tretím obchôdzkovým kolečkom okolo mesta. Vnútornému parkánu vyčítali opäť neudržiavaný zarastený stav a nedostatočne zabezpečené prechody a vstupy v miestach, kde boli mestské brány. Navyše tu bolo viac úsekov, ktoré boli neprehľadné, nebolo ich možné kontrolovať ani z hradbových veží, ani zo strieľní, ktoré vraj boli príliš malé "takže to bolo vhodné miesto pre nepriateľa, aby sa tu nepozorovane zdržiavali jeho ľudia", dodali komisári. Myslím si, že o tejto vlastnosti vnútorného parkánu rozhodne vedela aj vtedajšia dospievajúca miestna mládež a využívala ju - nepochybne viac pokúšaná diablom, ako inšpirovaná Duchom Svätým.
Pri položke 55 konštatovali Výpadovú bránku s padacím mostíkom. Je to tá nenápadná bránka na Houfnagliovej vedute mesta, ktorú vidieť na hradbe zhruba uprostred obrázku. Obchôdzka vnútorného parkánu bola inak neveľmi zaujímavá, o to zaujímavejšie však bolo štvrté kolečko inšpekčnej obhliadky, ktoré začalo tak ako tri predchádzajúce pri Hornej bráne, položkou 66. Najvnútornejší okružný múr opevnení bol osadený množstvom veží arpádovskej i luxemburskej stavebnej etapy, o ktorých obranu sa staralo buď cisárske vojsko, alebo v duchu najstarších tradícií Košíc jednotlivé mestské cechy.
Z opisu je zrejmé, že východná polovica vnútorného opevnenia bola poničená požiarom a obranné zariadenia tu obnovovalo buď mesto, alebo samy cechy, stále tu však bolo viacero veží, ktoré boli v neužívateľnom stave.
CECHY A VOJACI STRÁŽIA MESTO
Veží na vnútornom múre bolo celkom 24, z toho 8 luxemburských /asi z roku 1400/ a 16 arpádovských /asi z roku 1290/. Z ôsmich luxemburských veží bolo päť brán alebo bývalých brán / Horná, bývalá Hnilná, Dolná, bývalá Mlynská a bývalá Drábska/. Jediná z týchto brán, bývalá Mlynská, mala stráž zabezpečovanú cechom, boli to krajčíri. Ďalšie tri luxemburské veže mali stráže zabezpečované cechom mäsiarov, spojeným cechom gombikárov a tkáčov ľanu, a personálom mestskej zbrojnice.
Zo šestnástich starších arpádovských veží bolo päť označených ako pusté, alebo tam stráž nebola spomenutá. V ostatných jedenástich v službyschopnom stave stavalo stráže 9 remeselníckych cechov /zlatníci, sedlári spolu s výrobcami kopijí, vreciari a povrazníci, zámočníci, mečiari, šustri, hrnčiari, výrobcovia vozov, kováči/, v jednej veži bola vojenská šatlava a v jednej bola stráž nemeckých vojakov.
Bežný zápis v texte Relation opisujúci cechovú vežu bol dosť stručný a vyzeral takto: "Položka 70 - Na tejto veži patriacej cechu zlatníkov je 8 veľkorážnych hákovníc, 2 halapartne, 1 kopija, 2 zhrdzavené brnenia. Na jej prostrednom podlaží je potrebné urobiť novú dlažbu. V spodnej časti sa prechováva síra Jeho Veličenstva. Murovaný vstup z prízemia treba opatriť ochrannou strieškou. Navyše je pri tejto veži potrebné pokryť krovnú konštrukciu okružného múru v dĺžke 4 kroky, čiže 1 a 1/2 siahy strešnou krytinou." Uviedol sa teda zodpovedný cech, výzbroj vo veži, nutné opravy a ak tam bolo ešte niečo netypické - v tomto prípade erárny sklad síry - tak aj to.
Text a fotografie: Jozef Duchoň
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 14. 7. 2000.
