KOMISÁRI SPISUJÚ KOŠICKÉ DOMY - Časť piata

SENÁTORI A ELECTA COMUNITAS

Z textu Relation sa nedalo presnejšie zistiť, v ktorom ročnom období konkrétne obchádzala inšpekčná komisia mestské hradby. Inak je to s časťou textu, kde sú opisované jednotlivé domy tej časti mesta, ktorá bola vymedzená hradbami. Komisári tu prešli rad-radom všetky budovy, verejné i súkromné, zisťovali, kto má aké mestské poplatky, v akom stave dom, koľko uňho môže bývať vojakov a koľko možno ustajniť koní, prípadne či je nejaký dôvod alebo privilégium na oslobodenie od takejto ťarchy.

Túto pochôdzku urobili komisári veľmi dôkladne, nevynechali ani dom samotného Mikácia či grófa Belgiojosa /tí však boli privilegovanými osobami a tak, samozrejme, nič neplatili a nikoho neživili/ a čo je dôležité, všade uviedli menovite majiteľa domu, v mnohých prípadoch remeslo, ktoré vykonáva, prípadne funkciu, ktorú zastáva. No a práve podľa mena richtára a mien tých majiteľov, ktorí boli radnými mesta, sa dal určiť rok, v ktorom súpis domov komisári vykonali.

Volená mestská obec, po latinsky electa comunitas, vtedajšia samospráva, sa obnovovala začiatkom každého roka, okolo sviatku Troch Kráľov /ale nebývalo to presne v tento deň/, keď si mešťania vyvolili richtára, dvanásť senátorov /užšiu radu mesta/ a šesťdesiat radných /širšiu volenú radu/, na čele ktorých stál tribún ľudu, po nemecky Vormund alebo Vormunder, čo by sa do slovenčiny dalo otrocky preložiť "predné ústa", čím sa však myslelo, že tento muž je "prehovoriteľ" za svojich spolumešťanov, dnes najskôr čosi ako "hovorca". Výsledok každých takýchto volieb zapísal notár do osobitnej knihy, takže sa príslušné údaje pre roky 1603 a 1604 zachovali našťastie dodnes.

V PRVOM BOCATIOVOM VOLEBNOM OBDOBÍ

Z volieb roku 1603 vzišla takáto vláda mesta Košice: richtár Ján Bocatius, dvanásť prísažných senátorov: Ondrej Materna, Štefan Herzeg, Joachim Müller, Mikuláš Beck, Ján Thanheuser, Anton Wandelkindt, Martin Prechtelius /ten zomrel v čase výkonu svojej funkcie na jar 1603/, Vitus Panczermacher, Volfgang Beck, Tomáš Samsdorfer, Daniel Pösinger a Joachim Magdeburger, tribún ľudu Pavol Reichenthaler. Určite ste si všimli, že okrem známeho richtára Bocatia sú tu aj ďalšie dve z doterajšieho textu známe osoby - Volfgang Beck a Joachim Magdeburger, určení do inšpekčnej komisie ako zástupcovia vyšetrovaného mesta Košice. Toto zloženie najvyššieho vedenia mesta vyhovuje aj pre text Relation, čo by mohlo byť dôkazom, že obchôdzka komisárov po domoch sa uskutočnila ešte v decembri 1603, prípadne v prvých januárových dňoch 1604, ešte pred novými voľbami richtára a mestskej rady /tie sa konali 12. januára/, v prvom volebnom období richtára Jána Bocatia.

V texte Relation sa síce nachádzali iba desiati radní a jedna vdova po radnom /Prechtelová/, ale onen chýbajúci senátor Daniel Pösinger jednoducho nemusel byť majiteľom domu, alebo býval na niektorom predmestí. Pre kontrolu uvádzam ešte aj zloženie "mestskej vlády" v nasledujúcom roku 1604. Richtárom sa stal opäť Ján Bocatius, dvanástimi radnými: Ondrej Materna, Štefan Herzeg, Joachim Müller, Mikuláš Beck, Ján Thanheuser, Pavol Reichentaller, Anton Wandelkindt, Vitus Panczermacher, Volfgang Beck, Tomáš Samsdorfer, Daniel Pösinger a Joachim Magdeburger, tribúnom ľudu Melchior Reiner. Thanheusera a Reichenthalera síce notár zapísal trošičku ináč, ale za to sa vtedy nestrieľalo, takže vidieť, že sú tam všetko staré známe "páky", chýba iba Martin Prechtelius /ten totiž zomrel ešte skôr, ako sa to všetko začalo/, jeho miesto obsadil tribún ľudu z predchádzajúceho roka a novým tribúnom sa stal už v minulosti mnohonásobný radný a richtár Melchior Reiner.

KOĽKO TU STÁLO BUDOV

Tá časť textu Relation, v ktorej je súpis budov v meste, má presne 490 položiek. Popísaných domov je však v nej viac. V dvoch prípadoch sa uvádza, že v položke sú zahrnuté dva domy a v jednom prípade dokonca plných 22 domov. Konkrétne v položke 86 sa uvádza, že medikováč Joachim Küehstein, bývajúci na dnešnej Kováčskej ulici, platí za dva domy, v položke 457 to, že urodzený Juraj Zabo, bývajúci na Hlavnej ulici, tu má spolu dva domy a v položke 304, čo je úsek dnešnej Vrátnej ulice od jej konca na Dominikánskom námestí, po jej stretnutie s Alžbetinou ulicou, sa uvádza, že pod ňu spadá plných 22 domčekov, ktoré sú pre mestských "trabantov". Nie, nejde o garáže pre obľúbený typ auta z bývalej NDR, ale o prozaických mestských drábov. Text ďalej uvádza, že tieto domčeky sú pritisnuté pod vnútornú hradbu, čo je vôbec prvá písomná zmienka o podmúrových domoch a tak aj náznak, že s touto hradbou sa už pri obrane mesta príliš nerátalo.Domov v meste by tak vychádzalo 480 + 1 + 1 + 21, čo sa rovná číslu 503. Lenže po prečítaní celého domového súpisu v Relation sa ukázalo, že v ňom až okato nie sú kostoly nachádzajúce sa v meste, kaplnka svätého Michala, dominikánsky kláštor a Urbanova veža. Prečo? Najskôr mali tieto stavby predstavovať zvláštnu časť textu, ktorá sa buď nestihla spracovať, alebo sa z pôvodného Relation stratila /neskôr o chýbajúcich častiach Relation uvedieme údaje/. Pritom vieme, že gróf Belgiojoso od mesta urgoval údaje o majetkoch kostolov, cirkvi a rádov, takže sa na to určite nezabudlo. No a nakoniec si je dosť ťažko predstaviť, že by "Jágo" celej inšpekcie, biskup Mikácius, ktorý sa osobitne domáhal práve dómu a kaplnky svätého Michala, kostoly a cirkevné majetky pri "inkvizícii" opomenul.

Takže dostávame ďalšie číslo budov stojacich vo vtedajších hradbami vymedzených Košiciach: 503 + dóm + kaplnka + Urbanova veža + kostol dominikánov + kláštor dominikánov + kostol františkánov, čiže šesť ďalších stavieb, sa rovná 509. Tvrdiť, že v Košiciach bolo v rokoch 1603 až 1604 v hradbách celkom 509 budov, sa však aj tak nedá. Nemáme totiž istotu, že komisári skutočne zaznačili všetky budovy tam, kde v rámci jednej majetkovej podstaty určite už vtedy stáli dva obývané domy /napríklad domy na Hlavnej ulici prechádzajúce do Kováčskej a Orlej ulice/ a určite nezaznamenávali všetky hospodárske stavby. Takmer naisto však môžeme konštatovať, že číslo 509 predstavuje počet majetkovo samostatných parciel alebo tiež počet daňových jednotiek.

POŽIARE

Všeobecne sa málo vie /lepšie by bolo povedať, že skoro vôbec nevie/ o tom, že nedlho pred inšpekciou v Košiciach zažilo toto mesto veľký požiar, ktorý zničil značnú časť jeho zástavby a kvôli ktorému cisár mestu odpustil časť poplatkov, avšak s podmienkou, že ich mesto použije na opravu verejných budov. Najpravdepodobnejšie horelo v roku 1602, ale z textu to nie je úplne jasné, mohlo to byť aj začiatkom roka 1603.

Jednou z úloh inšpekcie bolo zistiť, či sa mesto postaralo o takéto opravy a či ešte existuje dôvod na zotrvaní v režime daňových úľav. A tak páni komisári poctivo zaznamenali každý vyhorený dom a aj to, čo preinvestovalo mesto na oprave verejných budov a poničeného opevnenia a koľko pomoci poskytlo súkromným osobám - pohorelcom. Vďaka tomuto postupu dnes vieme úplne presne, ktorá časť mesta, koľko domov a ktoré konkrétne domy vyhoreli v tomto hromadnom požiari, ale zároveň aj to, ktoré domy vyhoreli v iných, lokálnych malých "požiarikoch".Samotný súpis domov mesta začali komisári v treťom kvartáli, pretože tento bol požiarom zasiahnutý a v inštrukcii znelo jasne, že treba najprv zistiť, "ktorí sú brändtleri", teda pohorelci. Tretí kvartál však nevyhorel kompletne, dosť veľká časť na jeho severnej strane zostala nezasiahnutá. Súvislý požiar tu zničil iba domy od položky 24 po 74, a od položky 105 po 120, čiže 67 parciel. Vo štvrtom kvartáli vyhorelo všetko, od položky 121 po 193, čiže 73 parciel. Keďže tretí a štvrtý kvartál sa rozprestierali východne od Hlavnej ulice, možno o tomto hromadnom požiari povedať, že zachvátil väčšinu východnej časti mesta, zasiahol 140 parciel a šíril sa pravdepodobne z juhu na sever - komisári totiž pripísali k položke 74 na Kováčskej ulici poznámku, že "až potiaľto došiel požiar". Pri tomto požiari vyhoreli aj vnútorné hradby a veže v susedstve zhorených domov oboch kvartálov.

Na Kováčskej ulici však zhorel aj dom na položke 5, patriaci ostrohárovi Leonardovi Schillingovi. Tento dom bol však od konca hromadného požiaru vzdialený vyše sto metrov, takže to bola naisto samostatná "požiarna udalosť". Ďalšia s hromadným požiarom nesúvisiaca "mimoriadka" sa stala na položke 33, dome patriacom Valterovi Wagnerovi, výrobcovi vozov. Wagner sa stal obeťou hromadného požiaru a potom, keď už dal dom ako-tak do poriadku, vyhorel znovu. Páni komisári to poctivo zapísali: "...nochainander in itzig Jahren abgebrennt". Posledný požiar zachytený v texte Relation sa udial na opačnej strane mesta, v druhom kvartáli, určite v roku 1603 /"in den Jahre" zapísali komisári/ a zachvátil dom na položke 420, patriaci Jurajovi Henckischovi. Relation síce uvádza, že tu vyhorelo viacej domácností /etliche Brändtler hauser/, neuvádza však, pokiaľ požiar siahal. Najskôr ani nebol až taký katastrofálny, aby sa v ňom vŕtali.

TOPPELHACKHEN

Jazyk vykrúcajúce slovo tvoriace titulok tohto textu by sa v súčasnej nemčine písalo ako Doppelhakenbüchse a v čase, keď cisárska komisia prezerala košické opevnenia, znamenalo pušku - hákovnicu s väčším ako bežným kalibrom. Od toho vlastne vznikol aj názov - "dupľovaný hák, dupľovaná hákovnica". Čo to vlastne bola za zbraň? Tí, ktorí sa v základnej škole pozorne učili o husitských vojnách a bratríkoch vedia, že hákovnica je jedna z prvých primitívnych ručných palných zbraní pomerne veľkého kalibru, ktorá má pod ústím hlavne masívny výstupok, za ktorý sa zaprela /zahákovala/ o primeraný predmet, ktorý pomohol strelcovi znášať pomerne veľký spätný náraz výstrelu. Nezapretá hákovnica by "kopala" strelca skutočne poriadne, pretože mala kaliber od 20 do 35 až 40 milimetrov /najsilnejšie klasické ručné palné zbrane súčasnosti majú kaliber 20 milimetrov, a aby sa z nich dalo strieľať bežne rastenému človeku, majú množstvo konštrukčných fines zmierňujúcich spätné "kopanie" pri výstrele/. Menšie hákovnice mali primitívne drevené pažby a dali sa v núdzi použiť aj bez zahákovania. Tie väčšie sa používali iba zo statických stanovíšť, ako napríklad výzbroj cechových veží na vnútorných hradbách Košíc v roku 1603. Podľa textu Relation disponovali cechy a mesto celkom 62 takýmito zbraňami, pri ktorých sme mali hlavne problém, ako ich názov z nemčiny preložiť. V češtine s tým už stáročia nemajú problém, nemecké "Doppelhaken" prekladajú ako "tuplháky". V slovenčine to týmto spôsobom bohužiaľ nejde a tak, aby sme "Toppelhackhen" odlíšili od bežných hákovníc, použili sme termín "veľkorážne hákovnice". Zaujímavým spôsobom riešil túto dilemu prekladateľ "Uhorského Simplicissima", ktorý tu volil termín "pušky dupľovky"! Ešte na okraj tejto témy asi toľko, že tieto zbrane sa zaviedli do výzbroje poľných vojsk i miest na začiatku 15. storočia a vydržali tu nečakane dlho, v prípade Košíc až do prvej polovice 18. storočia. Tu v Uhorsku sa tento typ zbrane nazýval aj "bradaté pušky", pretože hák pripomínal vtedajším ľuďom bradu. V latinskej terminológii sa im hovorilo "pixidae barbatae" a v slovenskej skratke "bradatice".

Mestské taxy a cisárska armáda

Text a fotografie: Jozef DUCHOŇ