MESTSKÉ TAXY A CISÁRSKA ARMÁDA - Časť šiesta
PLATIČI A NEPLATIČI
Jeden z frekventovaných termínov modernej slovenčiny, slovo "neplatič" používané tak často v súvislosti s platením nájomného za bývanie /ale samozrejme aj v oveľa širšom významovom spektre/ by sa určite uplatnilo aj v Košiciach z čias začiatku 17. storočia. Jedna z vecí, ktoré páni komisári jeho veličenstva mali v rámci inšpekcie zistiť, bolo hospodárenie mesta a jednou z jeho súčastí boli príjmy plynúce z ročne vyberaných domových poplatkov. A tak pri jednotlivých domových položkách Relation nájdeme skoro vždy aj takúto frázu: "gibt Jährliche Losung 2. Fl...", dáva /teda platí/ ročný poplatok 2 florény. /V citovanom prípade to bol Gregor Orssag bývajúci na Kováčskej ulici/. Florény boli dobové zlaté peniaze pomerne vysokej hodnoty - to aby sa poplatok iba dvoch "zlatých" nezdal dnešnému čitateľovi príliš nízky. Ostatne, priemerná výška domového poplatku vo vtedajších Košiciach bola dva florény a 54 denárov /čo bola drobnejšia minca - sto denárov sa rovnalo jednému florénu/.
Trochu šokujúcim zistením pri čítaní Relation bolo, že až nápadne veľa ľudí domové poplatky neodvádzalo. V niektorých prípadoch to bolo pochopiteľné, to keď išlo o mestských a štátnych úradníkov počas ich funkčného obdobia. Cirkev v tých dobách neplatila automaticky, bolo to jej privilégiom. Ale napodiv neplatilo aj mnoho iných ľudí. V prípade niektorých pohorelcov bolo uvedené, že najprv ich nechajú dom opraviť a až potom zdania /zdá sa, že dnešný "demokratický" daňový systém je v takýchto prípadoch oveľa cynickejší/, inokedy bolo jednoducho uvedené, že príslušný poplatok je neznámy "die Losung unwissent" a často sa vyskytovali aj také prípady, keď v príslušnom zázname nie je o domových poplatkoch žiadna zmienka.
Aký bol pomer platiacich a neplatiacich subjektov, vidieť z nasledujúcich čísel: Z celkového počtu 503 daňových jednotiek bola taxa určená 331 objektom. 172 objektov taxu z rôznych príčin nemalo vyrubenú, alebo o nej nie je zmienka. Tých 331 daň platiacich subjektov odovzdávalo mestu ročne 840 florénov a 71 denárov, čo je dosť skromná suma oproti vtedajšiemu majetku mesta, kde sa len pri skladovanom pive a víne operovalo so sumami vysoko cez desaťtisíc florénov. Najnižšie domové poplatky boli 25-denárové sumy za chatrče pristavané k hradbám na dnešnej Hradbovej ulici a najvyššiu taxu 40 florénov ročne platil hostinský, ktorý mal od mesta prenajatý Levočský dom. Ten navyše platil ešte osobitné poplatky za každú vyšenkovanú holbu piva alebo vína. Najvyšší poplatok za obytný dom, suma 12 florénov, sa vyskytovala dvakrát. Platil ju Štefan Almas & spol. /vlastnil dom spolu s viacerými osobami/ bývajúci na Hlavnej ulici 48 /dnes je tam knižnica Jána Bocatia/ a Ondrej Warany & spol., bývajúci na Hlavnej ulici 40 /je to budova bývalej košickej kapituly/.
VOJACI NA KRKU MEŠŤANOV
Patrilo k bežným nepríjemnostiam života na prelome 16. a 17. storočia, že v prípade vojny sa naverbované vojská ubytovávali počas zimných mesiacov v domoch mešťanov, kde im okrem ubytovania a zariadenia musela byť poskytovaná aj denná strava. Zistiť, koľko vojakov možno ubytovať v Košiciach v zime roku 1603 - 1604, /a teda aj hocikedy v budúcnosti/ bolo tiež jednou z hlavných úloh inšpekcie. Medzi uvedenými 503 daňovými jednotkami v meste bolo celkom 460 domov, ktoré prichádzali do úvahy ako ubytovacie miesta. S ubytovaním sa samozrejme nemohlo rátať v budove radnice, mestských kúpeľov, tržnice, mäsiarskych krámov, ale tiež v rezidencii hornouhorského kapitána, prezidenta spišskej komory, na fare, v dome richtára a podobne.
Páni komisári usúdili pri celkom 363 domoch, že je tu vhodné ubytovanie vojakov - vlastne by sme mali napísať vojaka, pretože v drvivej väčšine prípadov sa v jednom dome ubytovával iba jeden vojak /345 prípadov/. Iba v osemnástich domoch boli "nakvartírovaní" naraz dvaja vojaci a iba v jedinom prípade to boli až traja. Konkrétne išlo o dom na Hlavnej ulici 67, ktorý patril akýmsi sirotám /nie sú uvedené menom/ a o ktorý sa staral vážený mešťan Tomáš Sambsdorfer. Mesto teda disponovalo podľa inšpekčnej komisie ubytovacou kapacitou pre celkom 384 vojakov, čo by zodpovedalo dobovému bataliónu, ktorý nemá úplný stav /dnes zodpovedajúca vojenská jednotka by bola jeden prápor/. Ak páni komisári neuznali dom za vhodný na ubytovanie vojaka, uviedli, že je to buď "ratione officy" /z úradného dôvodu/ alebo že dom je "gar enge Wohnung" /príliš tesné bývanie/.
Mať v tých časoch vojaka na zimnom kvartieri bola svojím spôsobom pohroma. Vojak si totiž bežne vynucoval násilím od domácich, čo sa mu zažiadalo, vyvolával zvady a škriepky, obťažoval slúžky, prípadne dcéry domáceho pána a často to bol aj človek opačnej viery, čo prinášalo ďalšie konflikty. Nie všetci cisárski vojaci boli síce katolíci, ale práve s armádou sa sem, do vtedy luteránskych Košíc, dostalo väčšie množstvo katolíkov, takže tu vznikala potreba udržiavať katolíckych kňazov.
STAJNE PRE ARMÁDU
Univerzálnym dopravným prostriedkom a ťažnou silou tých časov bol kôň a armádu bez koní si nebolo možné predstaviť až do nedávnych dôb druhej svetovej vojny. A tak páni komisári zisťovali v Košiciach aj to, koľko možno v maštaliach mešťanov ustajniť armádnych koní. Skonštatovali, že je na to vhodných celkom 213 domov, kde však bolo možné ustajniť priemerne tri až štyri kone naraz, celkom im vyšla kapacita 768 ustajňovacích miest. Na rozdiel od ubytovania vojakov, bolo ustajnenie jediného koňa riedkou výnimkou - vyskytli sa iba štyri takéto prípady. Miesto pre štyri kone naraz sa našlo až v 86 prípadoch a pre šesť koní v 25 prípadoch.
Najvyššiu kapacitu stajne, šestnásť armádnych koní, mal nám už známy dom patriaci sirotám a stojaci na Hlavnej ulici 67. Zdá sa, že táto kapacita bola preto taká veľká, že v dome nebývali jeho majitelia a tak neokupovali ustajňovacie kapacity. Na jednom mieste textu správy pánov komisárov sa uvádza, že na Hlavnej ulici je dom patriaci sirotám, ktorý sa volá "Beim gelbe Löbe" - U žltej chvály. Pravdepodobne to bol práve tento dom, ktorý sa o pár desaťročí neskôr stal súčasťou areálu košickej jezuitmi vedenej univerzity.
Uvedený počet 768 koní, ktoré bolo možné v Košiciach ustajniť, by predstavovalo vo svojej dobe stav jedného neúplného jazdeckého pluku - neúplná vojenská jednotka bola vtedy pravidlom a naopak, plný tabuľkový stav bol zriedkavou výnimkou. V meste sa však asi nerátalo s ustajňovaním koní plukov kavalérie. Jazdci boli na kvartieroch v predmestiach a na dedinách. Tu v Košiciach by sme mohli rátať skôr s koňmi ťažnými od delostrelectva a trénu. Jazdeckých koní patriacich dôstojníkom a kuriérom tu bola menšina.Zdá sa, že mešťania nemali z ustajňovania erárnych koní takú boľavú hlavu, ako z ubytovania vojakov. Dokonca aj sám richtár Bocatius plnil túto povinnosť - ustajňoval štyri vojenské kone. Ostatne, keď dáte pospolu štyri kone, znesiete ich určite oveľa ľahšie, ako štyroch vojakov, pretože sa vám večer neopijú, a nebudú rušiť nočný pokoj vyrevovaním a špásovaním s pochybnými ženštinami, ktorých sa vtedy okolo armád priživovali celé roje.
NEMCI, MAĎARI, SLOVÁCI
Pisári, ktorí prepisovali čistopis textu inšpekčnej správy cisárskej komisie o Košiciach /podľa prvého slova v nej ju v skratke nazývame Relation - Správa/, písali mená mešťanov dvoma spôsobmi - buď písaným kurentným písmom, alebo normálnou, akoby tlačenou latinkou. Už na prvý pohľad to bilo do očí a po podrobnejšom preštudovaní sa nedalo nevidieť, že kurentom boli písané hlavne nemecky znejúce mená a latinkou zase hlavne maďarsky znejúce mená. Navyše mená písané kurentom mali uvádzané najprv krstné meno a za ním priezvisko /ako je to aj v dnešnej nemčine či slovenčine/ a mená písané latinkou mali naopak uvedené najprv priezvisko a potom krstné meno. Takže to v zozname mešťanov vyzeralo takto /kurent píšeme normálne, latinku veľkými typmi/: Andre Mühlgreber, Abraham Mintter, BEKHESSY JANUS, TOLDI MARTON, Steffan Krummruch, ERSNIGYARTO GEORG, BENICZKY MARTON...
Bolo jasné, že pisári sa snažili zachytiť aj to, kto je Nemec a kto iný, Nenemec. Termínu Maďar som sa zámerne vyhol, pretože skôr by tu sedelo slovo Uhor, príslušník niektorého z národov žijúcich vo vtedajšom Uhorsku. Takže za menami písanými latinkou sa skrývajú nielen Maďari, ale aj vtedajší košickí Slováci, nie nadarmo som ako príklad vybral rad mien, kde sa nachádzalo aj meno Martina Benického. Čisto slovensky znejúcich mien je však v inšpekčnej správe veľmi málo - vystupuje tu vdova Hraškovičová /HRASSKOWITZ MATHIAS Wittib/ a Pavol Komorník /KOMORNIK PAUL/, potom sú tu však mená, ktoré môžu byť rovnako dobre maďarské ako slovenské, napríklad Barbier, Balok, Horvath, Kovacs a Muska.
To posledné meno napríklad možno čítať ako slovenské Muška /preklad nepotrebuje/, alebo maďarské Muszka /Moskovčan, Moskvič, Moskaľ - všeobecne Rus/. Pisárom sa podarili aj niektoré "úlety", tak napríklad maďarského kazateľa Štefana /Herr Stephan Ungrischer Prediger/ napísali omylom kurentom, pričom je zrejmé, že tento muž sa komisárom nemohol hlásiť za Nemca. Podobne anomálne je zapísaný aj slovenský kazateľ pre dedinu Bukovec Gregor Poznanický /Greger Pasnanitzer Windischer Predicant zue Pukowitz/.
Napriek viacerým drobným omylom v texte je však možné dosť presne určiť, koľko mali vtedy vnútorné Košice /teda mesto v hradbách/ nemeckého a koľko uhorského obyvateľstva. Celkom 207 domov bolo vo vlastníctve čisto nemeckých majiteľov, 244 vo vlastníctve čisto uhorských majiteľov a v 9 prípadoch to bola kombinácia Nemci - Uhri. Vlastníci domov samozrejme nie sú všetkými obyvateľmi mesta, možno ich však brať ako štatistickú vzorku obyvateľstva a tak možno konštatovať, že na začiatku 17. storočia žilo v Košiciach jasne viac uhorského ako nemeckého obyvateľstva, aj keď to nebola zdrvujúca väčšina. O počtoch Slovákov si však neslobodno robiť ilúzie - tí žili hlavne v okolitých obciach a na predmestiach. Vo vnútornom meste zastupovali Uhorsko veľkou väčšinou Maďari.
MUŽI, ŽENY, VDOVY A SIROTY
Podrobným zoznamom domov a ich majiteľov sa pánom komisárom podarilo zachytiť aj ďalší zaujímavý úkaz vtedajších Košíc, koľko bolo medzi vlastníkmi mužov a koľko žien. Aj keď sú ženy v inšpekčnej správe akosi diskriminované tým, že sú identifikované prostredníctvom svojich manželov, bratov prípadne iných osôb mužského pohlavia /ako k takému "pomenovaniu" ženy mohlo dôjsť, vidieť napríklad na položke 166, kde je majiteľka identifikovaná ako vdova po Urbanovi Zeöczovi, teraz manželka Jána Deáka, z čoho sa bohužiaľ nedá zistiť ani len to, či to bola Anča, alebo Zuza/, rozhodne ich nie je medzi majiteľmi domov malé množstvo.
Čisto mužského majiteľa malo 371 domov. Čisto ženského majiteľa zase 60 domov. Kombinácia muž - žena, ako vlastníci sa vyskytovala iba v 6 prípadoch, ostatnými vlastníkmi boli mesto, erár, cirkev alebo osoby s neurčitým pohlavím, siroty a vlastníci označení ako "šľachta". Siroty ako vlastníci vystupujú v ôsmich prípadoch, šľachtici v štyroch, ale len v jednom je majiteľ uvedený ako "Edelleute"- šľachta. V ostatných troch je to vždy konkrétna mužská osoba s označením "ain Edlmann". U čisto ženských majiteľov je zaujímavý vysoký výskyt vdov, až 52 prípadov. Je jasné, že žena mala šancu stať sa vlastníčkou domu hlavne keď ovdovela. Na konto tejto témy sa zmienime ešte o jednej zaujímavej veci. Ako sme už uviedli, ženy boli uvádzané nepriamo, menom svojho manžela, alebo iného mužského príbuzného. A predsa tu boli dve výnimky.
Prvou je pani Žófia Tittili, ktorá vlastnila dva domy na dnešnej Alžbetinej ulici, vieme, že bola vydatá za Štefana Aszalosa /ten v inšpekčnej správe nie je uvádzaný/, no aj napriek tomu je identifikovaná vlastným menom i priezviskom. Aszalos bol jej druhý manžel, prvým bol zeman Nagymihályi, takže je uvedená skutočne svojím dievčenským menom. Zdá sa, že zemiansky stav jej prvého manžela bol dôvodom, že sa jej meno zachovalo. Že to bola vážená a bohatá osoba, potvrdzuje jej dodnes zachovaný náhrobný kameň zamurovaný na severnej stene kaplnky svätého Michala.
Druhou nie úplne anonymnou ženou v inšpekčnom súpise domov je vdova po Štefanovi Mattiskhayovi, vlastniaca horné poschodie domu na Hlavnej 28 /dnes arcibiskupský palác, ale iba čiastočne/, ktorú pisár začal písať ako fraw Catharina /pani Katarína/, potom sa akoby spamätal a dokončil to už v podobe Mattiskhay Istvanin wittib. Z nejakého dôvodu bol vykoľajený a nenapísal toto maďarské meno latinkou, ako v iných prípadoch. V každom prípade mu to musela byť známa osoba, pri písaní mena ktorej sa mu zachvela ruka. Možno príbuzná, no možnože aj frajerka.
Text a reprodukcie Jozef Duchoň
