CECHY, CECHMAJSTRI A TOVARIŠI - Časť siedma
KOĽKO SME MALI CECHOV
Rovnako zaujímavý ako opis hradieb či opis jednotlivých domov je v inšpekčnej správe „Relation" tiež výpočet remeselníckych cechov a komentovanie ich činnosti. V prvom rade je pre štúdium hospodárskych dejín prínosom sám fakt, že sú tu vymenované naraz všetky remeslá organizované v cechoch, ale aj také, čo cechovej organizácii nepodliehajú, alebo z rôznych dôvodov cech nemajú. To dovoľuje utvoriť si reálnu predstavu o počte cechov fungujúcich v Košiciach naraz v jednom období, čo je číslo mnohokrát v minulosti skresľované smerom nahor až do absurdných cifier. Práce niektorých publicistov v tomto odbore totiž vyzerajú tak, že ak by tu všetky tie cechy, ktoré uvádzajú, mali sídliť, pripadal by jeden cech na každú budovu v meste. Ako to teda zaznamenali páni komisári?
Súpis cechov uviedli na konci dochovanej časti textu na celkom 25 rukopisných stranách v takomto poradí: mäsiari, kožušníci, krajčíri, zlatníci, obuvníci, opaskári, garbiari, zámočníci, kováči, pekári, medikováči s hodinármi a cínolejármi a nožiarmi /v jednom cechu/, stolári, vreckári a súkenníci /v jednom cechu/, výrobcovia vozov a tokári /v jednom cechu/, debnári, sedlári, povrazníci, výrobcovia kopijí, mečiari, hrnčiari, klobučníci, strihači súkna, gombikári a tkáči /v jednom cechu/, barbieri, výrobcovia pancierov a platniari /v jednom cechu/, čižmári, murári a kamenári /v jednom cechu/. Bez cechovej organizácie fungovali sklári, klampiari, pokrývači-bridličiari, jirchári /to je druh garbiarov/, ostrohári, vinári, liehovarníci, veľkoobchodníci a kramári. Poradie, v akom sú cechy zaznamenané, vyjadruje aj ich relatívnu početnosť, moc, bohatstvo a vážnosť. Tam, kde už remeslá nemajú cechovú organizáciu, sa poradie nekryje s významom a vážnosťou remesla.
Z uvedeného súpisu teda vidieť, že na prelome rokov 1603-1604 podnikali Košičania oficiálne v 44 remeselných odboroch, z ktorých 35 bolo organizovaných do 27 cechov tak, že v jednom prípade boli v cechu organizované až štyri remeslá naraz, v piatich prípadoch boli v cechu naraz dve remeslá a 21 remesiel malo samostatný cech. Trochu prekvapuje, že najsilnejším cechom sú mäsiari a nie veľkoobchodníci alebo zlatníci. Aj vysoký „rating" krajčírov je svojím spôsobom prekvapením. Okrem takto uvedených remesiel a cechov sa dá z inšpekčnej správy odvodiť aj viacero ďalších povolaní, ktoré sa v meste praktizovali. Bol tu apatekár, správca lesov, správcovia majetkov mesta, trubač, mestskí drábi, správca a údržbár mlynského náhona, studniar a správca školy. Zamestnancami mesta boli aj farár a kazatelia.
AKO TO BOLO U GARBIAROV
Aby si čitateľ vedel lepšie predstaviť, čo bolo pre inšpekčnú komisiu zaujímavé vo veci cechov zaznamenať, uverejňujeme kompletný preklad textu týkajúceho sa cechu garbiarov. Vybrali sme ho aj preto, že bol pre naše účely primeraný rozsahom, na rozdiel od mäsiarskeho cechu, kde by inšpekčný záznam vyplnil celú novinovú stranu. Tak teda o garbiarskom cechu je tam napísané nasledujúce:
„V tomto cechu sú tohto roku cechmajstrami, čiže otcami, Vavrinec Schmidt a Fabián Khraber, ktorí obaja bývajú na predmestí. Veža, ktorú strážil tento cech, je už dávno rozpadnutá. Boli v nej štyri veľkorážové hákovnice, ktoré spolu s olovom a pušným prachom prevzalo /do úschovy/ mesto. Cech nemá žiadnu zásobu obilia a tak isto ako ostatní, neodvádza mestu žiadne poplatky. Cech nemá pokladnicu a peniaze, ktoré si našetril, použil na údržbu svojej garbiarne, na čo vydali z cechových peňazí 132 /zlatých/ florénov, ku ktorým pridali ešte 64 florénov tiež patriacich cechu. Tovariš ukladá do cechovej pokladnice jeden florén /pri prijatí/, novomenovaný majster dáva 2 florény a 50 denárov na varenie piva a naviac usporiada jednu majstrovskú hostinu. Kto si však vezme za manželku vdovu po cechovom majstrovi, dáva až 5 florénov, rovnako ako ten, čo si berie za ženu dcéru cechového majstra. Pri voľbe richtára odovzdáva cech poplatok na jeho uctenie 3 florény a 50 denárov, za čo dostávajú od mesta 14 holieb vína. Za prácu cechu nepoberá mesto žiadnu taxu. Za vedenie konduktu dostávajú 40 denárov. V prípade vyhlásenia ohrozenia nepriateľom zhromažďujú sa členovia cechu pred domom richtára. Ostatné náležitosti im boli určené tak, ako iným cechom."
Text si vyžaduje aj isté vysvetlenia. Cechy mali povinnosť držať vo svojich vežiach zásobu obilia pre prípad núdze, preto je v texte zmienka o tom, že ju nemajú. Zvláštna je zmienka, že cech nemá pokladnicu, pretože ju mával každý cech a z ďalšieho textu je evidentné, že aj tento cech si ukladal spoločné peniaze, ba pokladnica /Zechlade/ je priamo spomenutá pri poplatkoch tovarišov a majstrov. To, že poplatok je vyšší v prípade, ak sa člen cechu žení v rámci cechu, je ďalšia anomália, pretože u iných cechov za to mával naopak úľavy, akoby svadba s vdovou či dcérou cechmajstra bola už aj tak ujmou. No možnože práve po garbiarskych dcérach bol vtedy mimoriadny dopyt. No a nakoniec čo je to „kondukt". Keď v meste niekto zomrel a jeho pozostalí mu chceli vypraviť čo najväčší pohreb, objednali si do pohrebného sprievodu aj príslušníkov cechu, ktorí za poplatok potom vyprevádzali nebožtíka.
VÍNO A PIVO V CECHOVOM ŽIVOTE
V popise zvyklostí garbiarskeho cechu ste si iste všimli, že sa tam spomína 14 holieb vína, ktoré dodá mesto pri voľbe nového richtára. Vo všetkých cechoch sa veľa pilo, ba týmto cechovým pijanstvom sa páni cechmajstri chválili a mali ho v privilégiách a predpisoch. Každý cech dostával pri voľbe od mesta víno, ktoré sa muselo vypiť na oslave richtárskej voľby, cechové pokladnice mali osobitné položky peňazí na varenie piva a niektoré cechy mali priamo predpísané, ktoré vybrané poplatky a pokuty sa musia prepiť. Ako konkrétne to vyzeralo?
Mäsiari mali nárok na 50 holieb vína, kožušníci 21, krajčíri 50 /a zároveň je tu uvedené, že je to jeden džber/, zlatníci 24 holieb, obuvníci tam nemajú uvedené nič, opaskári 20 holieb, o garbiaroch sme už uviedli, že to bolo 14 holieb. Zámočníci asi pili nadmerne, pretože okrem mestských 25 holieb dával každý ich cechový majster povinne jeden zlatý na varenie piva, tovariš pri prijímaní platil okrem peňazí aj pintu vína a peniaze z konduktov sa povinne prepíjali a taktiež peniaze z pokút, ktoré cech vyberal. Kováči mali nárok na šafeľ vína, pekári iba 14 holieb.
Medikováči nevyberali od prijímaného tovariša peniaze, ale pintu vína, u stolárov sa polovica peňazí z pokút mala prepiť a od mesta im náležalo 40 až 50 holieb vína, navyše novoprijímaný majster musel platiť „prístupné" pintou vína. Výrobcovia vozov a tokári mali zase od mesta nárok na 5 pínt vína a tovariš tu musel taktiež pri prijímaní platiť pintou, debnári mali nárok na 25 mestských holieb vína, sedlárom mesto dávalo 16 holieb vína, o povrazníkoch sa tento údaj nevedie, ale tovariš tam musel doniesť vstupné pintu vína, výrobcovia kopijí dostávali 15 holieb, mečiari 14 holieb /podozrivo málo/, hrnčiari tiež iba 15 holieb, klobučníci 18, strihači súkna 20, gombikári 20, barbieri 18, panciernici a platniari 20, čižmári 20 a murári neuveriteľne skromných 12 holieb vína.
Na utvorenie predstavy, aké množstvá to boli, uvádzame, že holba predstavovala asi 0,7 dnešného litra, džber 35 litrov, pinta predstavovala dve holby, teda 1,4 litra a šafeľ asi 12 litrov.
KOMORSKÍ HODNOSTÁRI
Vo vtedajších Košiciach nežili iba remeselníci, ale aj úradníctvo a klérus. O dobovej miestnej samospráve, ktorú predstavoval richtár, senátori a ostatní radní, sme sa už zmieňovali. Sídlila tu však aj Spišská komora, o ktorej by sme mohli povedať, že to bola na tie časy štátna správa. Na jej čele stál nám už známy Mikuláš Mikácius, ktorý bol zároveň aj veľkovaradínskym biskupom. Komorská budova stála na Hlavnej ulici na mieste, kde v roku 1936 postavili modernú budovu finančného riaditeľstva /rok predtým tam našli v podzemí košický zlatý poklad/. V jej priamom susedstve, v dome patriacom Ondrejovi Wagnerovi a žene Jóba Prückmanna, sa ubytoval v podnájme Mikácius.
Inšpekčná správa uvádza aj troch komorských radcov: Juraja Lossnirna /býval na Hlavnej 45/, Mikuláša Orleyho /býval na Hlavnej 22/ a Juraja Raffrenzaya/býval v jednom zo štyroch domov, na mieste ktorých je dnes arcibiskupský palác na Hlavnej 28/. Nemecký sekretár a pisár Spišskej komory Wolfgang Ligustio, známy nám aj z inšpekčnej komisie, mal v Košiciach až dva domy, oba na Mäsiarskej ulici, jeden však vlastnil na polovicu s Jurajom Somodym. Výberca komorských poplatkov Ondrej Medve nežil na Hlavnej ulici, ale mal dom na dnešnej Ulici pri Miklušovej väznici číslo 1.
Výberca tridsiatkov v Košiciach, Juraj Warasdy žil taktiež na Hlavnej ulici, na dnešnom čísle 100. Málokto vie, že v tej dobe už fungovalo pravidelné spojenie Košíc s ostatnými časťami monarchie prostredníctvom dostavníkov - takzvaná diligencia. Tá predstavovala zároveň aj poštovú službu a poštmajstrom Jeho Veličenstva pre Košice bol Ambróž Huber bývajúci na Hlavnej 103. Diligencia však sídlila v budove komory. V našom meste však sídlili aj niektorí hodnostári eráru príslušní do iných lokalít. Len výbercov tridsiatkov sme tu mali navyše ďalších štyroch: Štefana Thuriho pre Sabinov /žil na Kováčskej 9/, Štefana Debreczenyho pre Bardejov /žil na Mlynskej 14/, Petra Deakha pre Stropkov /žil na Hlavnej 37 a Antona Deacka pre Kostoľany nad Hornádom, kde bola župná hranica /žil na Dominikánskom námestí 2/. Nakoniec spomenieme ešte dvorského sudcu a proviantného správcu mesta Samosujvár, čo je dnes Gherla v sedmohradskej časti Rumunska. Bol ním Jakub Raitinger žijúci na Kováčskej ulici číslo 11.
VERŠÍKY OVENČENÉHO BÁSNIKA
Ešte v tom istom roku, ako bol pozvaný do Košíc, stal sa Ján Bocatius aj mestským notárom. Dovtedajší notár odišiel do Viedne, ako to dosvedčuje dodatočne vpísaný drobný zápis k volebnému výsledku z roku 1599 a „in locum ipsius vocatus est M. Joan. Bocatius /na jeho miesto bol povolaný magister Ján Bocatius/. V nasledujúcom roku je už vedený ako normálny mestský notár s pridanými dvoma písmenami za menom - P.L. - čo znamená poeta laureatus /vavrínom ovenčený básnik/. Na svoj titul bol evidentne pyšný a úzkostlivo si ho všade uvádzal.
V roku 1601 je Bocatius už mestským senátorom a zároveň notárom. V zápisničnej knihe, ktorú z titulu notárčenia musel vlastnoručne písať, pridal na konci zápisov aj krasopisne maľovaný latinský veršík - veď bol básnikom. Znel: „O miseros cives ubi regnat duara potestas! Publica res iustis est tribuenda viris!" - Úbohí občania tam, kde vládne dvojitá moc! Správne je verejnú vec zveriť mužovi! Ktovie, čo ho k takémuto výkričníkmi zvýraznenému výlevu priviedlo. Žeby sa tu vtedy plietli do riadenia mesta ženy?
V nasledujúcom roku 1602 je Bocatius opäť mestským senátorom uvedený v zozname ako šiesty v poradí. Oproti minulému roku, keď bol siedmy, teda postúpil o jeden stupienok imaginárneho hodnostného rebríčka, pretože poradie v zozname vyjadrovalo postavenie senátora v rámci užšej volenej obce. Aj tentokrát zastával zároveň funkciu notára a aj v tomto roku okrášlil zápisnicu krasopisným latinským veršíkom: „Ecce quam bonum et quam in candum; habitare fratres in unum!" - Hľa, čo je dobré a čo poctivé; v svornosti udržiavať bratov!
V roku 1603, od 13. januára, sa stal Bocatius prvýkrát Richtárom a stále zastával aj funkciu notára, ako to zaznamenali aj inšpekční komisári. Básničku do zápisnice však už nepridal. Druhýkrát vyhral richtárske voľby 12. januára 1604, to však už v meste panovala vzbúrenecká nálada proti Belgiojosovým rekatolizačným postupom. Príliš dlho však v tejto funkcii nepôsobil, pretože už 14. januára odišiel s posolstvom za cisárom Rudolfom do Prahy. Do Košíc sa vrátil až na jeseň a to sa už schyľovalo k Bočkajovmu povstaniu, v rámci ktorého bol Bocatius už iba hračkou vo víre udalostí. Už nikdy sa richtárom nestal. Maďarské slovníky uvádzajú, že keď sa vrátil v roku 1611 z väzenia v Prahe, ponúkali mu opäť richtársku funkciu, ktorú však odmietol. Do lokálneho politického života Košíc už nikdy nevstúpil - v zápisniciach z rokov 1611 až 1613 nefiguruje ani ako senátor, ani ako člen širšej volenej obce.
Text a reprodukcie Jozef Duchoň
