CECHY, CECHMAJSTRI A TOVARIŠI - Časť ôsma
BISKUP A KAPITÁN UCHVACUJÚ DÓM
Opustíme teraz prebiehajúcu inšpekciu mesta a jej výsledky a upriamime sa na iné dianie, ktoré prebiehalo súbežne s pochôdzkami pánov komisárov a spisovaním toho, čo v Košiciach videli a ako to hodnotili. Hornouhorský kapitán, pán "veldobrister" gróf Belgiojoso, medzitým sústredil na okolí mesta i priamo v predmestiach svoje vojenské jednotky, medzi nimi aj obzvlášť obávaný pluk Valónov a pomaly chystal akciu, na ktorú ho vyzýval cisárov list, napísaný ešte 8. novembra 1603 - zabratie Dómu svätej Alžbety pre katolíkov. Mestská rada síce dostala podobný list tiež - ten zase nariaďoval odovzdanie dómu - ale keďže Belgiojoso nekonal hneď, pomaly strácala ostražitosť. Dóm stále slúžil luteránom, no nemalo to tak ostať dlho. OSUDNÝ JANUÁROVÝ DEŇ
Večer v deň sviatku Troch kráľov, 6. januára 1604, dal hornouhorský kapitán gróf Belgiojoso odkázať richtárovi Jánovi Bocatiovi, že ho žiada, aby sa na druhý deň skoro ráno dostavil aj s celou mestskou radou k nemu v úradnej záležitosti. Na nezvyklú žiadosť reagovali radní nočnou schôdzou o tretej hodine nadránom 7. januára, kde sa dohodli, že kapitána nenavštívia všetci, ale že bude stačiť, ak sa k nemu dostaví richtár a najvýznamnejší senátori. Pravdepodobne tušili, že pozvanie má čosi spoločné s cisárskym dekrétom o odovzdaní dómu katolíckej cirkvi. Keď sa Bocatius s najdôležitejšími senátormi Maternom, Herzegom, Tanheuserom a Reichentallerom ráno o šiestej, ešte za hlbokej tmy, ku grófovi Belgiojosovi dostavili, odmietol ich kapitán v takejto neúplnej zostave prijať - žiadal predsa celú mestskú radu.
Po urazenej handrkovačke sa richtár s radnými vrátili ku kapitánovi znovu o siedmej hodine. Opäť síce neboli kompletní, tentokrát však už Belgiojoso nehral urazeného a bez zbytočných úvodov prečítal zhromaždeným radným cisársky dekrét, nariaďujúci odovzdať Dóm svätej Alžbety s Michalskou kaplnkou a príslušným majetkom jágerskej kapitule. Prítomní boli až traja katolícki biskupi, zdržiavajúci sa v tom čase v Košiciach - veľkovaradínsky Mikácius, pätikostolský Zalatnoky a nitriansky Forgáč. Belgiojoso zároveň vyzval zástupcov mesta, aby na tento príkaz cisára reagovali do ôsmej hodiny - čiže takmer okamžite.
Do richtára a radných akoby udrel hrom. Žiadosť o vydanie dómu ich pobúrila. Kostol predsa od nepamäti patril mestu. Mesto ho postavilo, udržiavalo, mesto si doň volilo farára a platilo ho, mesto rozhodovalo o konfesii, ktorá bola na pôde tohto svätostánku uctievaná a šírená. Už desiatky rokov žila drvivá väčšina Košičanov v luteránskej viere a nikomu to doteraz neprekážalo. Kde teraz budú slúžiť svoje obrady, keď okrem dómu a kaplnky niet v meste primeraného vhodného priestoru /dominikánsky kostol bol v ruinách a františkánsky používala ako sklad cisárska armáda/? Aký to má zmysel odovzávať tieto stavby cirkvi, ktorá v meste prakticky nemá stúpencov?
Niekoľko hodín to vyzeralo tak, že v meste vypukne občianska vzbura. Na takúto eventualitu však bol hornouhorský kapitán a jeho ľudia pripravení. Richtára a radných si podržali ako rukojemníkov, čím pripravili búriacich sa mešťanov o prirodzených vodcov. Keď sa situácia neutišovala, vstúpili do mesta o štvrtej popoludní valónski žoldnieri, pritiahli so sebou kanóny a rozostavili ich okolo dómu. To sa však už mešťania i radní umúdrili a kľúče od dómskych vrát Belgiojosovi vydali. Kapitán teda prepustil richtára a radných, Valóni si však na noc zobrali do svojich predmestských kvartierov iného rukojemníka, mešťana Melchiora Reinera. NA SCÉNU PRICHÁDZAJÚ JEZUITI
Ráno 8. januára sa v dóme konala slávnostná vysviacka a nitriansky biskup Forgáč slúžil spievanú omšu. Zároveň s ním slúžili tiché omše biskup Zalatnoky a jezuitský provinciál Alonso Carillo, ktorý sa tiež v tom čase zdržiaval v meste. Po omši sa ponáhľal Carillo vypracovať správu o odovzdaní dómu do rúk katolíckej cirkvi priamo pre pápeža Klementa VIII. Vypracoval tiež osobitný list jágerskému biskupovi Szuhayovi, v ktorom ho žiadal o pomoc a príhovor u arcivojvodu Mateja vo veci založenia jezuitskej misie v Košiciach. Nekonal úplne z vlastného popudu. Požiadal ho o to ešte v predchádzajúci večer v opojení nad obsadením dómu osobne gróf Belgiojoso. Biskup Szuhay, aj keď jeho kapitula sídlila v Košiciach, sa na horúcu pôdu horného Uhorska neunúval. Počas celého trvania svojho úradu sem neprišiel ani raz. Prebýval v Bratislave, bližšie pri arcikniežacom dvore. Aj preto tu hral prvé husle pri nešťastnej rekatolizácii Mikácius.
Ostatní medzitým spisovali prevzatý cirkevný inventár a s radnými dohadovali plnenie takzvaných "obligatoriales", podmienok, za ktorých môžu mešťania kostol a kaplnku navštevovať. Gróf Belgiojoso stihol navyše vydať protestantským kazateľom zákaz účinkovania. Mešťania sa však už začali spamätávať a chystali sa domôcť svojich nezmyselne obmedzovaných práv. Situácia, do ktorej sa mesto dostalo, začala plodiť konflikt za konfliktom. Prvý na seba nenechal dlho čakať, odohral sa už 11. januára. Protestantskí kazatelia nedodržali zákaz a na spontánnom zhromaždení občanov mesta v dome mešťana Juraja Szabóa držali kázne k ľudu. Belgiojoso sa to takmer okamžite dozvedel, uvalil na Szabóa domáce väzenie a kazateľom prikázal okamžite opustiť mesto.
To však nehodlala trpieť mestská rada, ktorá sa už deň predtým rozhodla vyslať posolstvo k cisárovi, kde sa chceli sťažovať na zaobchádzanie zo strany hornouhorského kapitána a kapituly a kde sa zároveň chceli odvolať proti zabratiu dómu a vyhnaniu kazateľov. U Belgiojosa doslova vyhandlovali šesťtýždňovú lehotu, počas ktorej chceli vybaviť svoje ponosy v Prahe. V takejto napätej situácii prebehli 12. januára voľby richtára a mestskej rady. Ján Bocatius bol opäť potvrdený vo funkcii, ale zároveň určený ako hlava košického posolstva k cisárovi. Mešťania doň pravdepodobne vkladali veľké nádeje. Veď bol dobre zapísaný u panovníka za chválospev na jeho mladšieho brata, ba dokonca prijal z rúk cisára čestný titul "poeta laureatus". Spolu s ním mali do Prahy poputovať aj senátori Tomáš Sambstdorfer a Joachim Magdeburger. Deň po voľbách, 13. januára, stihli ešte senátori vypracovať pre členov posolstva špeciálnu inštrukciu, ktorou sa mali pri audiencii u Jeho Veličenstva riadiť.
MISIA DO PRAHY A BRATISLAVY
Skoro ráno 14. januára vyrazilo z mesta posolstvo, vedené richtárom Bocatiom smerom na Levoču. Cestovanie v zime bolo oveľa zdĺhavejšie a nepríjemnejšie, ale aj nebezpečnejšie, ako v jarných a letných mesiacoch, napriek tomu napredovali košickí vyslanci prekvapujúco rýchlo. Ešte v ten istý deň v podvečer dorazili do Levoče a stihli tu poradu s vyslancami ostatných miest Pentapolitany. Navzájom sa ubezpečili o podpore a Košičania ešte stihli o tomto rokovaní napísať list domov. Na druhý deň pokračovalo posolstvo smerom na Liptov. Do Ružomberka došlo 18. a Považím do Bratislavy 25. januára. Tu si pravdepodobne odpočinuli niekoľko dní, pretože do neďalekej Viedne došli až 29. januára. Nasledovala cesta južnou Moravou a do cieľa svojej cesty, Prahy, dorazili 6. februára 1604.
Ak počítali s tým, že sa im podarí vymôcť si audienciu u cisára, museli byť pomermi, panujúcimi na cisárskom dvore, od začiatku sklamaní. Predstúpiť pred tvár panovníka, ktorý sa uzatváral pred svetom, znamenalo "prehrýzť" sa cez celý rad úradníkov a komorníkov a hlavne trpezlivo čakať mnoho týždňov. Medzitým Košice opustilo iné posolstvo - delegácia mešťanov, vyslaná na krajinský snem, ktorý do Bratislavy zvolal cisárov brat, arcivojvoda Matej. Viedli ho senátori Štefan Herczeg a Pavol Reichentaller. Do Bratislavy došli Košičania 29. januára a začiatok snemu bol ohlásený na 3. februára, arcivojvodovi sa však nepodarilo dostaviť sa naň včas, a tak vyslanci čakali a čakali.
V Prahe sa medzitým vyvíjala situácia tak, že dvorskí úradníci zaslali 21. marca sťažnosti Košičanov na riešenie krajinskému snemu do Bratislavy. Ten sa podarilo arcivojvodovi zahájiť ešte 19. marca, jeden a pol mesiaca po pôvodne ohlásenom termíne. Pražská misia začínala strácať zmysel. Časť tamojšieho košického posolstva sa teda vybrala do Bratislavy, aby tu mohla priamo "lobovať" u arcivojvodu. Bocatius však v Prahe zostal a naďalej čakal na audienciu u Rudolfa II. Košické sťažnosti sa dostali do rúk arcivojvodu 25. marca a ten ich riešil spolu so sťažnosťami Pentapolitany, pričom nasadil dodnes osvedčenú taktiku. Už druhý deň po ich obdržaní sľúbil, že celú agendu postúpi späť cisárovi na riešenie /byrokratický pingpong sa práve začínal/, bolo by však dobré, keby sťažujúce sa východoslovenské mestá veci viac konkretizovali /hra na zdržiavanie času tiež začala fungovať/.
MEDZITÝM V KOŠICIACH
Kým v Prahe a Bratislave vyčkávali na riešenie svojich sťažností hneď dve košické posolstvá, udalosti sa hýbali aj tu, v ich teraz vzdialenom domove. Generál gróf Belgiojoso, katolícki biskupi a jezuiti hnali rekatolizáciu tempom a spôsobom, ktorý len urýchľoval všeobecnú revoltu v krajine. Prvého februára zaslal arcivojvoda do Košíc list, v ktorom sa povoľuje založenie jezuitskej misie v meste. Carillo bol v tom čase v Sedmohradsku, preto zvesť musela putovať za ním. Evidentne však bol na takýto vývoj udalostí prichystaný, pretože sa obratom vydal do Košíc aj s osobami, ktoré tu mali vytvoriť jadro misie.
Práce na inšpekcii mesta pokračovali a na rad prišiel cirkevný majetok. Belgiojoso síce dóm a kaplnku už zabral, ale stále nemal prehľad o ostatných majetkoch, viazaných na mestské kostoly, preto 16. februára vyzval mesto, aby umožnilo ich inšpekciu. Lenže vzťah mešťanov ku kapitánovi bol už natoľko zlý, že mesto inšpekciu odmietlo a majetky kostolov pred veliteľom tajilo. Medzitým vypršal šesťtýždňový termín, ktorý povolil Belgiojoso protestantským kazateľom na odvolanie, ale keďže - ako vieme - nevybavili zatiaľ vyslanci Košíc v Prahe nič, naskytla sa príležitosť mestu jeho postoj oplatiť. Kazatelia sa museli zbaliť a 17. februára odísť z mesta /uchýlili sa kamsi na Spiš/. Magistrát to vyriešil dočasne tak, že ich navonok poslal "na dovolenku", pričom ich naďalej platil.
Jezuitský provinciál Carillo dorazil do Košíc 21. februára v sprievode pátrov Maiora /mal sa stať superiorom misie, ale niektoré pramene uvádzajú, že zomrel ešte počas cesty do Košíc/ a Káldyho, ku ktorým sa pridal akýsi laik.
Už 22. februára odslúžili noví jezuiti slávnostnú omšu v dóme a jágerská kapitula ich poverila, aby prevzali duchovnú správu nad mestom. Belgiojoso zároveň tlmočil mestu cisárov príkaz odovzdať jezuitskej misii do užívania mestskú faru a finančne ju vydržiavať. Bola to zvláštna logika - mešťania si mali sami financovať obracanie na vieru, do ktorej sa im rozhodne nechcelo! Samozrejme, odmietli. Nasledujúce týždne trvali naťahovačky o vydržiavanie misie a Belgiojoso pomaly strácal nervy, pretože ich zatiaľ platil z vlastného vrecka. Tak sa minula jar a nič sa nepohlo dobrým smerom, iba čo sa stupňovalo napätie a čoraz otvorenejšie nepriateľstvo medzi hornouhorským kapitánom a protestantským obyvateľstvom. Ktovie, či Belgiojoso tušil, že v tom čase zaň pápež Klement VIII. odslúžil v ďalekom Vatikáne pochvalné breve - to za dóm.
KOŠICKÉ VOJENSKÉ CELEBRITY
O vojakoch, ktorých ubytovanie malo byť v Košiciach zabezpečené, ako aj o armádnych koňoch, ktoré tu mali byť ustajnené, sme sa už zmieňovali. Vojenské osoby vyšších hodností alebo špeciálnych funkcií však zároveň tvorili najväčšiu skupinu Nekošičanov, ktorí sa v meste v roku 1603 zdržiavali a ktorí tu bývali ako podnájomníci. Najvyššiu vojenskú osobu tu predstavoval hornouhorský kapitán /v zápisoch je titulovaný ako Herr Veldtobrister/ Ján Jakub Barbiano gróf Belgiojoso. Už sme spomínali, že sa ubytoval so svojou súkromnou suitou v kráľovskom dome, ale aj dvoch okolitých budovách /dnes je tam areál bývalého jezuitského kostola/, navyše mal v prípade potreby rezervovaný blízky dom na Hlavnej 63, ktorý patril Eliášovi Getzymu a vdove po Ondrejovi Loschonzim.
Druhým najvyšším dôstojníkom a zástupcom hornouhorského kapitána bol Erich Lassota, uvádzaný ako Herr Mustermaister, teda čosi ako dnešný výstrojný alebo tylový náčelník. Žil v dome, ktorý patril zomrelému Pavlovi Daroczovi na Hlavnej ulici 85, v ktorom však Daroczovi dedičia nežili. Hodnosť kapitána mesta /Hauptmann zur Caschaw/ mal ďalší z Belgiojosových zástupcov Gustáv Dückert. Mal tu vlastný dom na Hlavnej ulici 71. Hans Breilinger, žijúci v podnájme u senátora Víta Panczermachera na Hlavnej ulici 54 mal hodnosť nemeckého poručíka /Teutscher Leuttenambt/. V inšpekčnej správe sa až nápadne často uvádza nemecká príslušnosť, aby bolo jasné, že ide o pravidelnú cisársku armádu. Zato iba raz sa uvádza príslušnosť uhorská - je to v súvislosti s Jánom Borraconymom, bývajúcim na Hlavnej 58. Ten je uvádzaný ako bývalý uhorský vojenský sekretár /Hungerischen Veldtsecretary/.
Nositeľom inej vyššej vojenskej hodnosti bol práporčík /Fendrich/. Nebol uvedený menom a žil v podnájme mesta v jednej tretine domu na Hlavnej 67, v priamom susedstve kráľovského domu. Strážam velil Wachtmaister Ján Aymer, ubytovaný u Ondreja Barathyho, delostrelectvu "puškársky majster" /Püchsenmaister/, bývajúci v podnájme u Jána Borraconyma. Armádnu zbrojnicu riadil Zeughaussdiener, podnájomník u Juraja Kalmára na Hlavnej 29 a správa uvádza ešte tri tam zamestnané osoby ako Zeugperson. Funkciu dnešného proviantného náčelníka plnil Profiantverwalten Ondrej Ungewr, ktorý žil v dome bývalého "provianťáka" Hansa Sagmaistra.
Vojenskú byrokraciu mali na starosti dve osoby - nemenovaný výstrojný pisár /Musterschreiber/, ubytovaný v dome Pavla Zebenyho na Hlavnej 58 a tiež nemenovaný poľný pisár /Veldtschreiber/, ubytovaný v pozostalostnom dome po Hansovi Sagmaisterovi v areáli dnešného arcibiskupského paláca. Financie podliehali Jurajovi Polzovi, žijúcemu na Hlavnej 84, honosiacemu sa titulom "kontrolór vojenského výplatného úradu" /Kriegszahlambts Controlor/ a pokladňu priamo spravoval Leonard Jell Kriegs Zahlmaister - vojenský pokladník. Nakoniec ešte spomenieme, že nemeckí a valónski žoldnieri mali aj vlastného lekára /Veldt Medicus/ na Hlavnej 72, felčiara /Veldtscherer/ na Hlavnej 79 v podnájme u senátora Tomáša Sambstorffera, mäsiara /teutschen Fleischhacker/ na Hlavnej 64 v podnájme u rodiny Baradtovcov a správcu väznice, slúžiaceho aj ako kat /Profose/ Alexandra Umaya, ktorý býval na konci Mäsiarskej ulice, pri hradbách. Upozorňujeme čitateľov, že nemecké výrazy, zvýraznené hrubou tlačou, nie sú písané chybne. Je to doslovne prepísaná nemčina inšpekčnej správy, ktorá sa silne líši od dnešnej.
Text a reprodukcie Jozef Duchoň
