Časť deviata

BELGIOJOSO TIAHNE DO BOJA - NEÚSPECH OBOCH MISIÍ

Košických vyslancov na pražskom cisárskom dvore a bratislavskom krajinskom sneme sme opustili koncom marca 1604 v situácii, keď na ich ponosy a žiadosti reagoval arcivojvoda Matej navonok povzbudivo, pričom však hral na čas. Na jeho návrh, aby zástupcovia východoslovenských miest presnejšie konkretizovali svoje podania, odpovedala Pentapolitana novým spisom, doručeným arcicojvodovi 3. apríla, neboli v ňom však konkrétnejšie údaje, v podstate to bolo iba opakovanie predchádzajúcej sťažnosti. Arcivojvodovi trvalo jedenásť dní, kým k ich spisu vypracoval referenciu a záležitosť zaslal do Prahy /14. apríla/.

Referencia nebola pre Košičanov priaznivá. Arcivojvoda Matej ich jednoznačne označil ako hlavných buričov, podnecujúcich svojho času odpor východoslovenských miest proti inšpekcii a mariacich rekatolizáciu v oblastiach horného Uhorska. Navrhol cisárovi košické posolstvo v Prahe ešte zopár týždňov zdržať, až do skončenia bratislavského krajinského snemu. Pražskí úradníci sa skutočne podľa tejto rady správali a naznačili košickej deputácii, že vec sa vyrieši v blízkej budúcnosti. Bocatius to pochopil po svojom a vo viere, že záležitosti sa vyvíjajú priaznivým smerom, zaslal do Košíc 26. mája list, v ktorom mestskú radu v tomto duchu informoval. Budúcnosť mala ukázať, ako horko sa mýlil.

Medzitým sa skončil aj krajinský snem a tamojší košickí delegáti sa vracali s prázdnymi rukami, ale s nádejou, že v Prahe sa veci priaznivo vyriešia. Do Košíc sa ich vracalo o jedného menej - chýbal senátor Pavol Reichenthaler. V Bratislave ho prikvačila smrť. Vo volebnej zápisnici o tom urobil pri jeho mene záznam notár Ján Lang: "10. Maij Anno 1604 Posoniensi placide in Deo obdormivit" - 10. mája roku 1604 v Bratislave pokojne zosnul v Bohu. Pražská misia s Bocatiom sa do Košíc vrátila sklamaná, bez akéhokoľvek výsledku 15. júna. Jeho Veličenstvo neráčilo vyhovieť sťažnosti mesta v žiadnom z jej bodov.

NOVÉ POSOLSTVO DO PRAHY

Výsledky oboch misií košických mešťanov posmelili doteraz dosť nerozhodného hornouhorského kapitána. Po tom, čo začiatkom januára "hrdinsky" zabral dóm s kaplnkou, sa už niekoľko mesiacov handrkoval s mestom, aby mu umožnilo spísať majetky cirkví, a tak konečne dokončiť neúnosne naťahovanú inšpekciu, začatú ešte v predošlom roku. A mesto mu tiež stále odmietalo vydržiavať jezuitskú misiu. V tomto prípade sa vec už takmer vyriešila, pretože bohatý mešťan a vormund Melchior Reiner sa ponúkol, že do vyriešenia sporu bude platiť výdavky misie zo svojho vrecka - dokonca ponúkol sumu 40 zlatých florénov - na to ale zareagovalo mesto tým, že nie, že ono predsa len peniaze jezuitom poskytne. Nikdy im však nič nedalo, takže nevedno, či nešlo o vopred dohodnutú zdržiavaciu taktiku s Reinerom.

V tom čase, 25. júna 1604, prechádzal mestom cisársky generál Juraj Basta. Vracal sa zo svojich sedmohradských a podkarpatských majetkov, ktorými ho obdaril cisár za vojenské zásluhy a mal namierené do Prahy. Košickí radní ho navštívili a požiadali, aby zaniesol do Prahy ich novú sťažnosť na Belgiojosa. Dnes možno hodnotiť tento čin ako naivný. Basta sa síce s Belgiojosom neráčil, ale nie až natoľko, aby poslúžil protestantom. Naopak, ako násilný rekatolizátor sa ukázal byť výkonnejší a krutejší, než hornouhorský kapitán. Rozhodne to nebol človek, ktorému by ležali na srdci záujmy protestantských Košičanov. List so sťažnosťou síce od mesta prevzal, ale nevieme, ako a či vôbec ju adresátovi doručil. Aj Košičania akoby nemali dosť viery v Bastovo sprostredkovanie, vypravili do Prahy ďalšie posolstvo. Tentoraz stál na jeho čele senátor Joachim Magdeburger. Z Košíc vyrazilo 6. júla.

BEZNÁDEJ

Druhá misia Košičanov do Prahy sa skončila fiaskom rovnako, ako prvá. Jediný rozdiel bol v tom, že všetko prebehlo rýchlejšie. Cisár zareagoval podráždene a urazene, odmietol sa s poslami vôbec baviť. Listom, datovaným 20. júla 1604 oznámil všetkým mestám Pentapolitany, že ak chcú vyjednávať, je ochotný stretnúť sa iba s členmi pôvodnej misie. Medzitým začínal v Košiciach gróf Belgiojoso "strácať nervy" a 9. júla pohrozil mešťanom, že keď sa čo najskôr nepodrobia, nechá im násilne odňať mestské majetky. Samozrejme, nepodrobili sa. Keď sa do mesta nakoniec doniesol chýr, že v Prahe to ide zlým koncom, bola to tá pravá voda na kapitánov mlyn. Konečne sa rozhýbal a zabral mestu všetky majetky za hradbami aj s dedinami. Pre hospodárstvo Košíc to bola katastrofa.

Vďaka "okupácii" mestských nehnuteľností mohli Belgiojosovi komisári konečne ukončiť inšpekciu hospodárenia mesta a pustiť sa do písania záverečnej správy. Ukončili ju ešte v júli 1604 a pravdepodobne odoslali do Viedne arcivojvodovi. Ten stihol mestu navyše ešte prikázať /28. júla/, aby vrátilo katolíckej cirkvi všetky jej majetky a aj majetky dominikánskeho rádu. Košičania sa opäť vzpriečili. Na 13. augusta zvolali do mesta snem Pentapolitany. Vypracovali nové sťažnosti a vyslali nové posolstvá k arcivojvodovi i cisárovi.

Zaťatosť mešťanov bola vskutku obdivuhodná. Ako predtým, narazili aj teraz ich posolstvá na odmietnutie. Koncom septembra sa z Viedne, od arcivojvodu, vrátili bez akéhokoľvek výsledku senátor Melchior Reiner s notárom Jánom Langom. O dva týždne neskôr, 11. októbra, došlo takisto neúspešné /v tom roku už tretie/ posolstvo z Prahy. Belgiojosovi, Micatiovi a jezuitom sa muselo zdať, že teraz sú už Košice definitívne pacifikované.

DIÓSZEG

Pätnásťročná vojna mala v našich krajoch v lete 1604 akoby prestávku. Ešte 14. januára zomrel víťaz od Mezőkeresztesu, sultán Mehmed III. a čakalo sa, čo a ako podnikne nový padišah Ahmed I., od ktorého sa očakávala zmena politiky. Hornouhorský kapitán sa nemusel pohnúť z Košíc. S nadchádzajúcou jeseňou sa však udalosti predsa len rozhýbali. Začalo sa to nenápadne - cisárska "rozviedka" pri akejsi šarvátke ukoristila list, z ktorého vyplynula kolaborácia sedmohradského šľachtica Štefana Bočkaja, dovtedy v cisárových vojenských službách, s nepriateľom. Územne spadalo "vyšetrenie" tohto prípadu do Belgiojosovej právomoci a ten si podozrivého predvolal do Košíc. Bočkaj však rozhodne nebol natoľko naivný, aby sa takto vydal do cisárskych rúk - zdržiaval sa na jednom zo svojich panstiev a začal zhromažďovať vojsko z miestnych hajdúchov. V Sedmohradsku, sužovanom už štvrtý rok vojenskou okupáciou, násilnou rekatolizáciou a zaberaním majetkov, nebol problém naverbovať nespokojencov.

Gróf Belgiojoso reagoval na situáciu svojsky. Začal zaberať dostupné Bočkajove majetky a chystal vojenský zásah, ktorý by rebelovi dal príučku. Nepochyboval, že to pre profesionálnu žoldniersku armádu bude hračka, navyše sa sám považoval za vojenského génia. V polovici septembra sa ešte stihol zúčastniť na sneme hornouhorských stavov v neďalekých Sečovciach, kde ako obvykle mu bola adresovaná sťažnosť /a ako obvykle si z nej nič nerobil/. Medzitým sústreďoval svoje vojsko. 8. októbra vypochodovali jeho jednotky od Košíc smerom na Rakamaz /je to mestečko hneď pri Tokajskom hrade/, kde sa mala cisárska armáda sústrediť. V meste ostala iba malá posádka profesionálov a meštianske stráže pod vedením mustermajstra Ericha Lassotu.

Večer 15. októbra táboril Belgiojoso pri mestečku Diószeg /dnes Diosig v Rumunsku, neďaleko maďarských hraníc/ a čakal na príchod zaostávajúcej časti svojho vojska, vedeného plukovníkom Johanom Petzom. Petz postupoval od mestečka Álmosd cez les, v ktorom ho napadli Bočkajovi hajdúsi. Tí podnikli na cisárskych celý rad nočných útokov s využitím psychologickej finty - časť z nich bola zahalená do vlčích kožušín a zavýjala. Petzovo vojsko síce dlho vzdorovalo, nakoniec však bolo rozprášené a sám Petz zajatý. Belgiojoso v tejto situácii stratil hlavu a napriek tomu, že mal stále ešte početnú i kvalitatívnu presilu nad Bočkajom, stál na mieste, nepodnikal žiadnu bojovú akciu a po niekoľkých dňoch začal ustupovať ku Košiciam. Počas ústupu od neho odpadávala jedna vojenská jednotka za druhou. Cestou vyslal napred do Košíc so správou o situácii kapitána Gustáva Dückerta. Nakoniec 25. októbra dotiahol s úbohými zvyškami svojej armády k bránam Košíc. Mešťania ho však odmietli vpustiť a posádka, ktorú tam zanechal, sa neopovážila brány otvoriť. Taliansky generál teraz naplno žal plody svojej netolerantnej politiky voči Košiciam.

Nabudúce: Trpká pomsta

Text a reprodukcie Jozef DUCHOŇ

INŠPEKČNÁ SPRÁVA

Inšpekcia Košíc, začatá ešte v decembri 1603, bola konečne v júli 1604, aj vďaka Belgiojosovým neblahým krokom voči mestu, ukončená. Komisia potom zostavila akúsi záverečnú správu, pomerne rozsiahle rukopisné dielo, ktoré je dnes uložené v Maďarskom štátnom archíve v Budapešti. Z tejto správy sme už v doterajšom texte dosť citovali a je namieste, aby sme si povedali niečo aj o nej. Do dnešných dní sa z nej zachovalo celkom 202 rukopisných strán textu, žiaľ, neúplných. To, čo máme k dispozícii, sú dva odlišné texty, pričom jeden predstavuje koncept a druhý čistopisné prevedenie správy. Čistopis má zachovaný začiatok a je súvislý od strany 1 po stranu 125. Text je zrejme prerušený, nevieme však, koľko strán čistopisu chýba. Na zachovaných prvých 125 stranách je krátky úvod /strany 2 a 3/, opis opevnenia /4 až 20/, dohoda s mestom o údržbe opevnenia a verejných budov /21 až 26/, sirotské záležitosti /27/, podrobný opis domov mesta /28 až 98/, opis cechov, pôsobiacich v meste /99 až 124/ a začiatok opisu mestských majetkov /125/.

Prvá strana nesie iba skrátený názov materiálu - Relation, ktorý sme použili ako titulok tohto seriálu. Zachovala sa aj posledná strana správy, očíslovaná ako 202. Číslovanie je však neskoršie, urobil ho neznámy archivár a neznamená, že z čistopisu Relation chýba 76 strán. Vieme to aj preto, že číslami 126 až 200 sú označené strany konceptu. Je na nich v podstate to isté, čo v čistopise, ibaže chýbajú nejaké strany zo začiatku. Text konceptu je síce potom súvislý až do konca, ale nedá sa z neho rekonštruovať koniec čistopisu, pretože navyše sú tu iba dve strany akýchsi veľmi stručných výkazov za víno a príjmov z mestu patriacich dedín. Zdá sa však, že ani z čistopisu nechýba veľa strán, aj keď tam už spomínané hospodárenie mesta a popis cirkevných majetkov nie je. Komisári totiž na záver svojej správy uviedli, že k nej prikladajú v osobitnej prílohe účty mesta a plán mesta - "Abriss der ganzen Statt Caschaw". Obe prílohy dnes už, bohužiaľ, pokladáme za stratené. Ak ste si všimli, že doteraz nebola spomenutá strana s číslom 201, bolo to vedome. Je takmer prázdna a pôvodne bola asi titulnou stranou konceptného textu Realtion pre všetkých päť východoslovenských miest. Je na nej totiž latinský text znejúci: "Visitationes civitatum et oppidorum regiorum liberarumque Superioris Hungariae et relationes desuper conspecta" - Obhliadky slobodných kráľovských miest a mestečiek horného Uhorska a koncepty správ o nich. Ako už vieme, šlo o Levoču, Sabinov, Prešov, Bardejov a Košice.

Košická Relation bola písaná v nemčine /ostatné v latinčine/ takzvaným kurentným písmom, ktorému sa ľudovo hovorí písaný švabach. Koncept písal jeden a čistopis traja striedajúci sa pisári, čo vidieť nielen na rukopise, ale aj na gramatike a štýle textu, čo zároveň sťažovalo čítanie a preklad. Odborná verejnosť bola s Relation zoznámená prostredníctvom 16. čísla periodika "Nové obzory" v roku 1974. Michal Suchý z Historického ústavu SAV vtedy publikoval prepis /nie preklad/ časti /asi štvrtiny/ jej textu. Mikrofilmová kópia celého textu Relation sa do Košíc dostala až v roku 1992, jej úplný preklad sa stihol pre rôzne prekážky realizovať až v tomto roku.