Časť desiata

TRPKÁ POMSTA

BELGIOJOSO PRED BRÁNAMI

Od momentu, keď vyrazil hornouhorský kapitán gróf Belgiojoso proti prepukajúcej rebélii Štefana Bočkaja, sa všetko akoby začalo obracať proti cisárskej strane. Žoldnierska posádka, ponechaná v Košiciach, bola zrazu príliš slabá, aby si čokoľvek vynucovala násilím. Šľachtická vojenská hotovosť, ktorú organizoval zemplínsky magnát Homonay, dávala čoraz viac na javo, že nemá chuť bojovať na cisárskej strane, až nakoniec prešla otvorene k Bočkajovi. Po správach z bojiska už celkom spľasla Belgiojosova sláva a autorita. Bez vojska sa stal nulou, navyše s nevýhodou, že v Košiciach zostal jeho osobný majetok a manželka, teraz de facto rukojemníčka. Nie, Košičania ju neuväznili, stačilo, že zavreli mestské brány a kontrolovali, koho púšťajú dnu a koho von. Ostatne generálova manželka bola bezpečnejšia v meste, ako mimo neho, pretože krajom sa už začali ponevierať nepriateľskí hajdúsi.

Keď už bolo jasné, že pánom situácie sa stávajú povstalci - informoval o tom kapitán Dückert, poslaný do Košíc ešte pred príchodom Belgiojosa - začal konať aj richtár Bocatius. To on dal príkaz na zatvorenie mestských brán a vyslal za Bočkajom senátora Štefana Herczega s poverením rokovať o ďalšom osude mesta. K vojakom cisárskej posádky prideľovali ozbrojených mešťanov pre prípad potreby, ale hlavne preto, aby sa cisárska posádka dostala pod stálu kontrolu mesta. Predpoludním 25. októbra sa zjavil pod hradbami Košíc sám gróf Belgiojoso s úbohým zvyškom svojich vojakov, do mesta ho však nevpustili. Napriek tomu, že tu ešte stále bola cisárska posádka, vedená Erichom Lassotom a teraz aj Gustávom Dückertom, neopovážila sa konať proti vôli mešťanov.

"Brány otvoriť nemôžu, kvôli všeobecnému pobúreniu mešťanov za protivenstvá, spáchané na meste a za výčiny Valónov, za ktoré zatiaľ nedostali od pána feldobrista satisfakciu a ani zásoby nemôžu pánovi feldobristovi dodať, pretože mesto je práve vďaka nemu zabratím mlynov a majetkov zbedačené". Navyše sa pán feldobrist mestu pred odchodom do boja vyhrážal, takže mesto mu neverí. No a nakoniec sú tu aj hajdúsi, ktorí sa mestu pomstia, keby pomáhalo pánu feldobristovi, naozaj s ním teda nemôžu spolupracovať! - tak odkázali vlastní ľudia svojmu najvyššiemu veliteľovi.

V tejto situácii sa im videlo múdrejšie držať s mešťanmi a nepochybne pocítili aj škodoradosť - pre Slezana Lassotu a Nemca Dückerta bol Belgiojoso v prvom rade nadutý Talian. Dokonca ani Belgiojosovu manželku nebolo mesto ochotné vydať skôr, ako budú mešťanom navrátené kostoly. Toho sa v tej chvíli chytil Dückert a pokúsil sa handrkovať. Najprv napomenul mesto, aby ostalo verné cisárovi, potom sa čo najmilostivejšie vytasil, že protestantom povoľuje používať kaplnku svätého Michala. Ibaže pre mesto to už nebol dostatočný ústupok. Radní síce vyjadrili svoju vďačnosť, ale žiadali späť aj dóm a mestské majetky. Evidentne si však ešte neboli istí, ako sa celá vec skončí, preto sa zadušovali u Lassotu a Dückerta, že sa oni sami z vlastných prostriedkov pokúsia uplatiť povstalcov, aby nesmerovali na Košice a neobsadzovali ich. Dückert však nereagoval hneď, vec prenechali na nasledujúci deň.

PRO TEMPORIS EXIGENTIA

Medzi týmito rokovaniami vyslal nebadane Lassota svojho posla za Belgiojosom s odkazom, že by sa mali stretnúť v záhrade jeho predmestského domu. Pravdepodobne to bol dom na strednom predmestí, po bývalom kapitánovi Kryštofovi Tieffenbachovi. Gróf Belgiojoso sa skutočne nebadane dostavil na dohodnuté miesto, Lassotu však stráže nevypustili von s výhovorkou, že predmestia sú zamorené Valónmi, takže bránu nemožno z bezpečnostných príčin otvoriť. A tak zo stretnutia nič nebolo, jedine pocit, že Lassotu neposlúchajú už ani vlastní vojaci, nieto mestské hliadky. Belgiojoso ešte stihol odkázať svojej manželke, aby ho nasledovala, keď na to bude príležitosť, aj s jezuitskými pátrami do Prešova, a sám odišiel tým istým smerom. Odtiaľ sa pohol na Spiš, aby nakoniec našiel prístrešie a relatívne bezpečný útulok na Spišskom hrade. Situácia v meste za začala vyhrocovať. Stáli tu teraz protestanti proti katolíkom, ale aj Maďari proti Nemcom, cisárski vojaci proti mestskej ozbrojenej hotovosti a zvonku sa blížili hordy hajdúchov, ktorých si tunajší mešťania neveľmi chceli pustiť do mesta, zato v hradbách Košíc sa skrývali osoby, kvôli ktorým si to Bočkajovi hajdúsi výslovne týmto smerom namierili - jezuiti, komorskí úradníci, niektorí hodnostári cisárskej armády, správcovia majetkov. Na nich všetkých si povstalecké hordy brúsili zuby. Ráno 27. októbra sa k veliteľovi Lassotovi dostavila deputácia mesta na čele s Melchiorom Reinerom. Dozrel čas, aby jágerská kapitula vrátila mestu Dóm svätej Alžbety s kaplnkou svätého Michala - a Erich Lassota to mal u Micatia sprostredkovať. Prezident komory a biskup v jednej osobe sa síce istý čas vzpieral, ale Reiner sa nerozpakoval šermovať Bočkajovým a Lipajovým menom a Micatiovi nakoniec neostalo iné, ako kapitulovať. Do odovzdávacieho protokolu síce Lassota uviedol, že kostoly neodovzdáva "pro studio propagandae confessionis augustanae" - aby pomohol šíriť protestantskú vieru /alibizmus, ktorý mu však už v budúcnosti nepomohol/, ale z prinútenia, "pro temporis exigentia" - kvôli momentálnym okolnostiam, keď "necessitas caret lege" - pre potrebu niet zákona. Do večera bol dóm s kaplnkou opäť v rukách luteránskych mešťanov a mestský notár Ján Lang sa pustil do kontroly a spisovania jeho inventáru. Činy slepej a bezohľadnej Belgiojosovej politiky nevydržali ani desať mesiacov!

NEPODARENÝ ÚTEK

Počas vyjednávania o navrátení dómu a mestských majetkov Melchior Reiner nielenže upozorňoval na skorý príchod Lipajových a Bočkajových oddielov, ale zmienil sa aj v tom duchu, že keby Lipay žiadal od mesta vydať do jeho rúk biskupov, jezuitov a iné osoby, mesto bude nútené jeho žiadosti vyhovieť. "Veď sa už o seba dobre postarali za živa," dodal. To rozrušilo a podesilo dotknuté osoby a personál jágerskej kapituly ihneď požiadali mesto o pridelenie šiestich vozov, ale ako sa dalo čakať, v Košiciach sa v tom momente potrebné vozy nedali nájsť.

Lassota stále pripomínal mestu povinnú poslušnosť a navrhoval, že sem privelí viac vojakov, ba zdôrazňoval, že iba luteránov, ale mestskí páni boli neoblomní. Formálne ho síce uisťovali, že budú brániť mesto po boku jeho cisárskych vojakov až do poslednej kvapky krvi, ale nových cisárskych vojakov odmietajú, lebo s nimi mali doteraz zlé skúsenosti, že si už od nich veľa vytrpeli a hlavne že nemajú dosť potravín. Bolo jasné, že ho balamutia, ale čo mal robiť, nemal proti nim dosť síl.

Keďže boli časom splnené podmienky na prepustenie grófky Belgiojosovej, vyšli v ten istý deň na poludnie z Hornej mestskej brány vozy, odvážajúce Belgiojosovu manželku a členov košickej jezuitskej misie. Sprevádzalo ich dvanásť vojakov, ktorých im pridelil Lassota. Keby vedel, čo ich postretne, asi by neplytval mužstvom, ktorého mal aj tak málo. Mesto sa pre istotu zbavilo svojich neželaných a nepohodlných hostí, pôda pre takýchto ľudí tu bola už príliš horúca. Vozy namierili na Prešov, kam sa nedobrovoľní cestujúci chceli uchýliť ešte pred zotmením. Keď však prichádzali k dedine Chabžany /dnes južná časť Lemešian/, naďabila na nich skupinka hliadkujúcich hajdúchov. Takú dobrú korisť si nemohla nechať ujsť a malý sprievod obratom ruky orabovali, jezuitov i väčšinu vojakov sprievodu hajdúsi porúbali, prežili to iba ženy a dvaja vojaci. Potupenej a plačúcej grófky Belgiojosovej, ktorá pokračovala v ceste sama so slúžkou, sa ujala v Drienove akási zemianska vdova, posadila ju do svojho koča a dopravila do Prešova. Odtiaľ sa jej neskôr podarilo dostať na Spišský hrad k manželovi.

PRVÉ KONTAKTY S LIPAJOM

Udalosti sa v tom čase už doslova rútili a 27. októbra sa stala ešte jedna, ktorá vzrušila košických mešťanov. Večer o deviatej hodine prepúšťali výpadovou bránkou Dolnej mestskej brány radného Ondreja Varanayho, vracajúceho sa zo svojich viníc z Tálye /bol október, čas vinobrania/. Doniesol cisárskemu veliteľovi Lassotovi správu, že povstalecké vojsko je už blízko, vedie ho krutý hajducký veliteľ Baláž Lipaj, ktorý práve prekročil Tisu pri dedine Tiszalúc a smeruje na Košice. Mešťania sa zachveli v predstave, že by tento skôr chamtivý zbojník, ako vojenský veliteľ, vstúpil so svojou chamraďou do Košíc.

Bočkajovo povstanie ich síce zbavilo Belgiojosa, ale jeho následky sa snažili /naivne/ od mesta odvrátiť. Zrazu si uvedomovali, že sa síce zbavili poplatkov, obmedzovania mestských slobôd a svojej viery zo strany cisára, ale toho cisára teraz prichádzal nahradiť ktosi iný, komu bude tiež treba odovzdávať poplatky, kto sa tiež bude rozťahovať v meste, kvartierovať tu svojich vojakov a donesie sem svoju vieru, inú, za akú doteraz bojovali. S Bočkajom, aj keď on sám nebol kalvín /uvádza sa, že bol trinitár/ totiž prichádzal do Košíc kalvinizmus. Navonok sa mešťania dožili pomsty, ale nebola to pomsta sladká, skôr trpká.

Svitol ďalší deň, 28. október 1604. Predpoludním mestskí radní vyhotovili list pre veliteľa hajdúchov a vyslali Ondreja Varanayho, aby ho Lipajovi doručil. Žiadali v ňom o milosrdnosť k mestu, dodržanie odvekých práv a hlavne sa snažili uprosiť a uplatiť hajduckého veliteľa, aby do mesta nevstupoval, obišiel ho. Po Varanayovom odchode navštívil radných mustermajster Lassota. Jeho ľudia mu doniesli chýry, že mešťania chystajú sprisahanie proti cisárskej posádke, ba že maďarskí občania plánujú vyvraždiť Nemcov. Žiadal vysvetlenie - ale nie príliš ostro, už si to nemohol dovoliť. Ostatne, nemohol si nevšimnúť, že mesto už nejaký čas koná na vlastnú päsť, bez informovania či konzultovania s cisárskymi zástupcami. Odpovedať Lassotovi sa podujal Melchior Reiner. Sú to vraj plané chýry. Áno, medzi občanmi oboch jazykov vznikol vraj nejaký zmätok, ale už je to všetko vyjasnené a utíšené. Cisárska posádka sa nemusí báť, ostanú jej verní až do konca. Klamali. Zdržiavali. Nechceli krviprelievanie a škody v meste, pokiaľ to len bude možné. Lassota s Dückertom sa o tom mali presvedčiť doslova o pár hodín.

Text a reprodukcie Jozef DUCHOŇ

ŠTEFAN BOČKAJ Z KISMÁRIE

Tento muž, ktorý na krátky čas urobil z Košíc svoje sídelné mesto a teda aj hlavné mesto Sedmohradského kniežatstva, sa narodil 1. januára 1557 /staršie pramene uvádzajú rok 1555/. Pochádzal zo starobylej uhorskej rodiny, ktorej najstarší predkovia sa uvádzajú už v polovici 13. storočia. Na počudovanie to boli rôzne vysokopostavené cirkevné osoby. Rod bol v 16. storočí priaznivcom strany Jána Zápoľského a rodinne spriaznený s Báthoriovcami. Sám Štefan Bočkaj bol starším bratrancom sedmohradského kniežaťa Žigmunda Báthoriho. Mal hodnosť župana Biharskej stolice /dnes je toto územie rozdelené medzi Maďarsko a Rumunsko/ a zároveň bol v cisárskych službách veliteľom pevnosti Veľký Varadín /dnes Oradea v Rumunsku/. Zaujímavý je spôsob, ako ho cisárska strana do povstania doslova dotlačila.

V Sedmohradsku tých rokov prepukali povstania proti cisárskym jedno za druhým. Jeden z vodcov týchto rebélií, mladý Gabriel Bethlen /mal vtedy 24 rokov/ burcoval svojimi listami Bočkaja, vtedy v cisárskych službách, aby sa chopil myšlienky oslobodenia Sedmohradska, sľubujúc mu pri tom aj vojenskú pomoc od Turkov. Bočkaj sa nehodlal vo veci sám angažovať, ale stihol Bethlenovi napísať povzbudivý list, v ktorom mu naznačoval, že práve on je ten, kto by sa mal postaviť na čelo oslobodenia. Bethlen v čase tejto korešpondencie prebýval vo vojenskom tábore na Turkami okupovanom území. Tento tábor sa stal cieľom prepadu menšej cisárskej jednotky, vedenej poručíkom Ľudovítom Rákoczim /!/. Bethlenovi ľudia a Turci z jeho sprievodu museli z tábora chvatne zutekať, takže v ňom zanechali všetky svoje veci. Tak sa našla Bethlenova mentieka a v jej vrecku list od Bočkaja. Už sám fakt, že cisársky dôstojník korešpondoval s povstaleckým pohlavárom bol podozrivý a prípad ohlásili priamo Belgiojosovi do Košíc.

Už sme spomenuli, že Bočkaja citovali do Košíc, čo on neuposlúchol. Uzavrel sa na hrade Sólyomkő, kde ho cisárski obľahli a začali obsadzovať jeho majetky a hrady. Hrad Svätý Jób zabrali, ale hrad Kerek vzdoroval. Bočkaj medzitým stihol presvedčiť vojsko, čo ho obliehalo, aby prešlo na jeho stranu. Potom ho čakali už len triumfy nad čoraz viac sa rozpadávajúcou nenávidenou cisárskou mocou. Oficiálne sa jeho povstanie začalo proklamáciou, vydanou 1. októbra 1604.