Časť jedenásta

BALÁŽ LIPAJ VSTUPUJE DO KOŠÍC

PRIATEĽ ČI NEPRIATEĽ?

Niekedy v tom čase predstúpil Varanay pred Lipaja s listom od mesta a čakal, kým ho dočíta. "Keby si nebol mojím priateľom, zakrútil by som ti tento list do vlasov a podpálil", zareagoval zlostne prudký veliteľ hajdúchov. Pôvodom bol cigán a jednal teda s príslušným temperamentom. A ďalej hrmel na vystrašeného Varanayho: "Košice môžu ďakovať iba mne a mojim vojakom, že im cisárska strana vrátila kostoly a majetky, veď keby som sa k mestu neblížil, určite by bolo ešte všetko po starom. Mesto nech si samo vyberie, či ho prijme ako priateľa alebo ako nepriateľa." V takomto duchu nechal okamžite aj napísať list košickým radným. A pridal doň, že čaká, že do jeho rúk budú vydaní správcovia majetkov Mikuláš Zagyvay a Lukáš Kiss. Aj tridsiatkára Juraja Warasdyho žiada vydať do svojich rúk. Taká bola odpoveď veliteľa hajdúchov. Prestrašený Varanay sa teda poponáhľal späť do Košíc a mestskí radní, teraz po konzultácii s Lassotom a Dückertom, ktorých o Lipajovom liste oboznámili, ešte v ten deň napísali nový list a určili nové, reprezentačnejšie posolstvo. Za Lipajom mali teraz ísť senátor Štefan Herczeg, vormund Melchior Reiner a ďalší dvaja radní. A šéfovi hajdúskeho vojska sa niesli aj dary. Len nech sa utíši. A radní tíšili aj oboch cisárskych dôstojníkov, sľubovali vernosť "do poslednej kvapky krvi".

S Varanaym vpustili do mesta aj Lipajovho emisára, kapitána Alberta Kováča. Prišiel, aby peknými rečami i hrozbami pôsobil na mešťanov, aby Lipajovo vojsko vpustili do mesta dobrovoľne. Lassota s Dückertom to nemohli nevidieť a opäť sa nechali presviedčať magistrátom, že mesto zostane verné cisárovi /mohol tomu vtedy ešte niekto súdny veriť? Po tom, ako cisár mesto šikanoval a ako jednal s jeho posolstvami?/. Kováč, ktorý to s opisom sily hajdúskeho vojska dobre popreháňal, pravdepodobne zistil, že v meste je veľká skupina občanov sympatizujúcich s povstaním. Svojmu pánovi odnášal z Košíc naisto dobré správy.

POSLEDNÉ JEDNAČKY

Predpoludním 29. októbra sa vrátili do mesta Herczeg s Reinerom od Lipaja. Priniesli správu, že večer dôjdu hajdúsi ku Košiciam. S nimi prišiel ďalší Lipajov emisár - Peter Mladaševič Horvát. Bol to miestny občan, bývajúci niekoľko kilometrov od mesta, ktorého Lipaj zaistil, nechal ho odprisahať vernosť a vyslal do Košíc, aby odkázal mešťanom, že veliteľ hajdúchov čaká, že bude do mesta vpustený ešte večer so suitou tristo jazdcov. Mešťania sa však opäť pokúsili situáciu nejako uhrať /ako veľmi to pripomínalo neúnavné vysielanie posolstiev so sťažnosťami do Prahy a Bratislavy v predchádzajúcich mesiacoch/. Nové, tretie posolstvo za Lipajom viedli mešťan Juraj Szabó a farár František Vedányi. Opäť žiadali Lipaja, aby sa s vojskom vyhol mestu, keď však chce, vpustia ho za hradby s dvadsiatimi alebo aj tridsiatimi vojakmi.

Nasledovali ďalšie jednačky. Najprv medzi starostom Bocatiom a Lassotom - o čom inom, ako o ďalšom potvrdzovaní vernosti, potom o novom Lipajovom liste, ktorý už vyslanci stihli doniesť - Lipaj už bol blízko mesta. A opäť nasledovalo handrkovanie - Lipaj stále trval na tom, že ho do mesta musia vpustiť s tristo vojakmi a že súhlasnú odpoveď čaká do šiestej hodiny večernej, no mesto odkázalo, že nemôže odpovedať v danom termíne, že prosí o odklad do deviatej hodiny. Keď mestskí posli tento list vynášali z brány, Lipajovo vojsko už stálo v dolnom predmestí. Napokon nadišla deviata hodina a nikto nič nepodnikol. Brány Košíc však ostávali zavreté, cisárska posádka i mestské jednotky stáli na stráži a ani hajdúsi zatiaľ nič nepodnikali. Akokoľvek bolo opevnenie mesta podľa textu Relation nedokonalé, svoju funkciu zatiaľ plnilo.

DEŇ ZRADY

Tridsiaty október prežilo mesto akoby v horúčke. Maďarskí mešťania sa už od skorého rána grupovali v dome Juraja Szabóa, dohadovali sa o spôsobe, ako Lipajovo vojsko vpustia do Košíc. Lassota samozrejme nemohol necítiť, že sa tu čosi nekalého kuje, a tak dal uviesť do pohotovosti po dva kanóny pred Hornou i Dolnou mestskou bránou a malú bráničku na západe, nazývanú Stredná, nechal úplne zatarasiť. U cisárskeho financmajstra Leonarda Jella sa zhromaždili nemeckí mešťania /tým začalo byť z vývoja situácie úzko/, a ten ich povzbudzoval k vernosti a nechal aj ozbrojiť z mestskej zbrojnice. Traduje sa, že na znamenie vernosti potom trikrát zborovo vykríkli "Ježiš!"

Melchior Reiner zároveň predložil Lassotovi posledný Lipajov list, ktorý kvôli nemu prekladali do nemčiny. Žiadalo sa v ňom: 1. Aby mesto prisahalo vernosť obrane slobody náboženstva a vlasti /teda vernosť Bočkajovi/, 2. aby boli cisárski vojaci odvolaní z posádok hradieb a stráží a kľúče od mestských brán sa uchovávali iba u richtára /doteraz malo polovicu kľúčov mesto a polovicu cisársky strážmajster/, 3. aby cisárski vojaci, ktorí chcú prejsť k novému "panovníkovi" Bočkajovi, zložili prísahu a ostatní cisárski vojaci aby boli prepustení, no a nakoniec 4. aby on sám /Lipaj/ bol vpustený do mesta s tristo vojakmi.

Tentoraz sa pokúsil vyjednávať s Lipajom sám Lassota. Súhlasil s vpustením veliteľa, ale iba s dvadsiatimi piatimi vojakmi a zároveň žiadal, aby bol zachovaný status quo mesta až do najbližšieho krajinského snemu.

Lipaj medzitým chystal útok na mesto. Hajdúsi znášali raždie na zaplnenie priekop, vyrábali obliehacie rebríky, a keď tento materiál posťahovali pod mestské hradby, očakával sa útok každou minútou. To už sa zdržiaval Lassota pri Dolnej bráne a Dückert netrpezlivo žiadal povolenie začať delostreleckú paľbu.

Vtom sa zjavil v prvých líniách sám Lipaj a vyzval cisárskeho veliteľa Lassotu, aby sa dostavil na hradby a vyjednával. Mustermajster prešiel k vonkajšej bráne, ale potom dlho váhal, či má na hradby vystúpiť, či to nie je len pasca. Nakoniec ho predsa len prehovorili - komorský radca Orley, farár Vedányi, radný Varanay a iní občania - a k vyjednávaniu sa odhodlal. Keď zastal zoči-voči Lipajovi, akýsi netrpezlivý hajdúch vystrelil z pušky. A tak mal Lipaj možnosť predviesť sa pred cisárskym veliteľom - nedisciplinovaného chlapa dal na mieste sťať.

Nevieme presne, o čom sa tí dvaja vtedy pri Dolnej bráne mesta dohovárali, podstatné však je, že Lassota pochopil nezmyselnosť odporu, doterajšiu politiku mešťanov, ktorá ho mala čičíkať i nebezpečenstvo, ktoré jemu a jeho ľuďom teraz hrozilo. Asi mu odľahlo, keď Lipaj sľúbil slobodný odchod cisárskych za podmienky, že ho hneď vpustia do mesta "samotridsiateho", teda s tridsiatimi hajdúchmi. Lassota potom zošiel z hradieb, vydal pokyny na zosilnenie stráže a pobral sa za svojou manželkou. Pokiaľ sa strážne posily zhromažďovali, mestské stráže nebadane otvorili Dolnú bránu a začali vpúšťať hajdúchov. Lipaj sa dohody s Lassotom príliš presne nedržal. Hajdúchov sa začalo do mesta valiť očividne viac ako tridsať. Ktosi vraj aj skríkol pri bráne "zrada!", ale nik sa nechytil šable. Lipaj vstúpil do Košíc "samostý", obkolesený svojimi prešiel bez problémov pri dóme svätej Alžbety okolo nastúpených Lassotových vojakov a ubytoval sa v dome Juraja Szabóa.

ODCHOD CISÁRSKYCH

Po začiatočných opatrných rozpakoch stretli sa Lipaj, Lassota, Dückert a Jell, spolu s najvýznamnejšími mešťanmi v Szabóovom dome. Cisárskym veliteľom bolo oznámené, že v Košiciach sú už naďalej neželaní a tak ráno o ôsmej hodine môžu odísť. V týchto chvíľach konečne Lassota a jeho dôstojníci pochopili, že maďarskí občania boli už dávnejšie s Lipajom uzrozumení a že pred cisárskou posádkou iba hrali divadlo. Lipaj mal pre nich už pripravený sprievodný list - salvus conductus - ktorý im mal umožniť slobodný a bezpečný prechod územím obsadeným povstalcami. Lassotovi neostávalo nič iné, iba požiadať o vozy pre chorých a ženy. I z toho sa však Lipaj vykrútil a tak sa nakoniec o dopravu zvyšku cisárskej posádky staral richtár Bocatius, ktorý ešte tej noci vyslal do okolitých dedín mestských drábov, aby pozháňali sedliacke povozy.

Prekvapivo veľa cisárskych vojakov sa rozhodlo, že z mesta neodídu, že tu ostanú a pridajú sa k Bočkajovi. Niektorí tu už mali vlastné domy a rodiny - v Košiciach sa už usadili - a tak nechceli odísť z tohto dôvodu. Pre Lassotu bol asi najväčší šok, že z mesta odmietal odísť cisársky financmajster Leonard Jell. Vraj má chorú manželku, ktorá sa nemôže vydať na cesty. Márne ho Lassota prehováral. Vozy pre tých cisárskych vojakov, ktorí sa rozhodli odísť, sa pomaly z okolia schádzali, ani 31. októbra však ešte nebolo všetko vychystané na cestu, a tak im Lipaj povolil ešte deň príprav. Delostrelcov však z mesta vykázal bez zľutovania. Dbal, aby s vojakmi neodišiel nik z bývalých Belgiojosových sluhov, ani aby sa nebralo nič z jeho majetku. Ráno 1. novembra v deň odchodu sa Lassota naposledy uisťoval u Lipaja, či sú s jeho povolením voľného odchodu po trase bezpeční pred napadnutím. Veliteľ hajdúchov mu odpovedal s typickou nadutosťou: "Ak Vám niekto po ceste ublíži, bude to len vaša vina". A tak vyrazilo z Hornej brány dvanásť vozov sprevádzaných deväťdesiatimi vojakmi, to bolo všetko, čo zostalo z voľakedy hrozivej cisárskej posádky. Až po Budimír ich odprevadilo hajdúske vojsko, potom pokračovali smerom na Prešov sami. Do mesta sa dostali nikým neobťažovaní a pokračovali ďalej smerom na Sabinov. Až sem došli šťastne a pár dní si tu odpočinuli. Siedmeho novembra vyrazili ďalej na západ, ale tentoraz ich šťastie opustilo. Keď prešli za Pečovskú Novú Ves, napadol ich oddiel hajdúchov, porúbal chlapov v sprievode a zvyšok ozbíjal o všetko, čo malo nejakú cenu. Tak skončili svoje životy aj mustermajster Erich Lassota a kapitán Gustáv Dückert.

V Košiciach po prvých relatívne pokojných dňoch hajdúskej okupácie sa začali vzťahy vyostrovať. Štefan Bočkaj sa rozhodol do Košíc zvolať snem a už sa blížil k mestu a tak sa Lipaj rozhodol nalúpiť si v meste, čo sa dalo. 9. novembra prepadli protestantskí Košičania domy svojich katolíckych susedov a vyrabovali ich. Lipaj, ktorý sa predtým zmocnil majetku, čo tu zanechali cisárski dôstojníci, siahol teraz na majetky biskupov. V ten istý ďeň uvrhli hajdúsi predsedu Spišskej komory Micatia spolu s pätikostolským biskupom Zalatnokym do väzenia. Ich obydlia samozrejme vylúpili. Agresivitu si schladili aj na nešťastnom polkorábovi Alexandrovi Umayovi - bol to jeden z tých cisárskych vojenských hodnostárov, ktorý, keďže tu už roky žil, sa rozhodol zostať v meste. Vyvliekli ho na Hlavnú ulicu a sťali mu hlavu. V meste začal od týchto chvíľ panovať teror.

Text a reprodukcie Jozef Duchoň