Časť prvá: Vo svedectvách predkov
Na stránkach tejto rubriky ste mohli v minulosti nájsť už dva seriály o voľakedajších mestských bránach. Na jeseň 1999 to bolo o pomerne podrobne preskúmanej Dolnej bráne, o rok neskôr o Katovej bašte, ktorá bývala v minulosti Maľovanou a neskôr Drábskou bránou. Dnes začíname seriál o bráne Hornej, ktorej zvyšky sa, podobne ako u Dolnej, objavili počas výkopov v lete roku 1996. Sondáže v areáli Hornej brány sa realizovali v oveľa menšom rozsahu a po kratšiu dobu, navyše v stiesnenejšom uličnom priestore, ako pri Dolnej bráne. Týmto východiskovým obmedzeniam zodpovedalo aj menšie penzum získaných znalostí, z čoho je jasné, že aj naše rozprávanie o Hornej bráne bude kratšie a chudobnejšie na podrobnosti.
NAJPRV STÁLA INDE
Stredoveké Košice patrili v časoch prvých generácií svojich zakladateľov medzi typ miest charakteristický veľkým šošovkovito tvarovaným námestím. Takéto mestá vznikali obvykle na trasách už existujúcich starších ciest, z ktorých po obostavaní vznikalo pretiahle rozšírené námestie tvarované ako šošovka /ale v inej terminológii sa mu hovorí aj vreteno/, slúžiace ako hlavná mestská komunikácia - hlavná ulica. Keď sa mestá opásali hradbami, vznikli na koncoch šošovky mestské brány a keďže v našich končinách neexistuje terén bez spádu, vždy je jeden koniec mesta horný a druhý dolný, bývali aj tieto brány pomenovávané ako Horná a Dolná brána. Nielen v Košiciach, ale v celom rade ďalších miest - Prešove, Sabinove, Podolínci, ale aj Bardejove, Levoči a Kežmarku.
Keď sa v Košiciach za veľkého záujmu verejnosti vykopával spod povrchu Hlavnej ulice areál Dolnej brány, bolo jasné, že podobný areál sa musí nachádzať aj na opačnom konci, v miestach, kde stávala voľakedy Horná brána. Bol tu však háčik, zatiaľ iba teoretický /no neskôr sa potvrdil/. Najstarší priebeh hradieb stavaných v druhej polovici 13. storočia bol iný, ako v neskorších obdobiach. Ich trasa sa odrazila na dodnes zachovanej južnej uličnej čiare Zbrojničnej ulice a až neskôr ju posunuli do línie tvoriacej rozhranie budov číslo 108 a 110 na Hlavnej ulici. Horná brána teda musela v minulosti stáť na dvoch miestach vzdialených od seba asi štyridsať metrov.
V najstarších časoch, medzi rokmi 1290 /predpokladané ukončenie výstavby mestských hradieb/ až 1430 /predpokladaný počiatok posunu obvodu opevnenia/, to bolo v mieste vyústenia Zbrojničnej ulice do Hlavnej, naproti obchodnému domu Tesco. Po roku 1430 /odhadom/ poputovala za novobudovanými hradbami na miesto, ktoré je dnes pri juhozápadnom rohu bývalej Hornej kasárne, dnes dopravnej priemyslovky. Týmto sťahovaním polohy si možno vysvetliť aj fakt, že Čermeľský potok, pretekajúci tu v minulosti stredom Hlavnej ulice, zobrazili autori najstarších zachovaných plánov Košíc tak, že vežu Hornej brány obchádza, a do mesta ho vedú vpustom pod hradbami. Na Dolnej bráne to bolo inak. Tu tiekla voda priamo pod portálom brány. Zmena trasovania potoka sa pravdepodobne udiala v súvislosti s posunom polohy brány.
ČO HOVORÍ MARINIHO PLÁN
Pozostatky architektúry v najstaršej polohe Hornej brány sa zatiaľ nenašli. V priestore pred Teskom /bývalým dlhoročným Priorom, neskôr nakrátko K - martom/ sa v roku 1996 príliš nesondovalo. Neexistuje ani žiaden grafický dokument zachytávajúci pôvodnú polohu brány. V dobe, keď sa mesto zakladalo a opevňovalo, sa bohužiaľ stavebné výkresy, prípadne plány, nevypracovávali. Najstarší známy pôdorys Košíc od Nicola Angeliniho z roku 1571 /dátum je pravdepodobný/ ju tiež už nemohol zachytiť, pretože vznikol asi stoštyridsať rokov po jej odstránení. Priamy dôkaz teda ostáva záležitosťou budúcnosti. Hradba v staršej polohe sa však už našla! Takže brána tam byť musí, čo je natoľko isté, ako fakt, že keď vidíme živého človeka, nepochybne musí, alebo musela existovať aj jeho matka.
Asi najpodrobnejší plán košickej fortifikácie pochádza od talianskeho inžiniera Lodovica Mariniho z roku 1781, teda paradoxne z čias tesne pred započatím búrania mestských hradieb. Mariniho plán ukazuje komplex Hornej brány s viacerými odlišnosťami od Dolnej brány. Na vnútornom hradobnom pásme, ktoré vzniklo na sklonku luxemburskej éry, je tu nakreslená mohutná veža brány so štvorcovým pôdorysom približne 14,5 krát 14,5 metra a extrémne silnými múrmi, na čelnej strane až okolo 5 metrov. Keďže plocha parkánu mala v tomto mieste takmer najväčšiu šírku z celého obvodu mesta - podľa Mariniho až 18 metrov - nestačila ani taká veľká veža vyviesť komunikáciu mimo parkán, takže tu muselo byť vybudované predbránie, čosi ako opevnený dvor pred vežou presahujúci poza parkánovú hradbu. Dolná brána takéto zariadenie nemala.
Cez vnútornú vodnú priekopu viedol podobný kamenný, neskôr prestrešený most, aký sme poznali na Dolnej bráne. Tu je však potrebné konštatovať, že z plánu sa nedá zistiť, či tento most mal svojich predchodcov, ako most Dolnej brány /tam sa zistili dokonca tri staršie mosty/. Logika by si žiadala staršie mosty aj na Hornej bráne, prax ich však zatiaľ nepreukázala. Za mostom nasledoval na Hornej bráne barbakan vybudovaný v časoch kapitánovania Jána Jiskru /pravdepodobne/, ktorý neskôr za Mateja Korvína upravili na rondel /naisto/, ako to Mariniho plán ukazuje.
V barbakane - rondeli sa komunikácia zalomila smerom na východ, aby po zhruba 50 metroch došla k štvorcovej veži vonkajšej Hornej brány, ktorou sa vyšlo na drevený most ponad vonkajšiu vodnú priekopu. Plány opevnenia zo 16. a 17. storočia v tomto mieste ukazujú mosty dva až tri, takže tu bývali s istotou viaceré bránové východy - veľký hlavný a minimálne ešte jeden malý, pre jediného pešieho čoveka. Voľakedy sa takejto menšej pobočnej bráničke hovorievalo "poštová", alebo "porta", z čoho vznikol aj dnešný slangový výraz ľudí od fachu "fortňa".
AKO TO VIDELI KOMISÁRI
Stáli čitatelia tejto rubriky poznajú inšpekčnú správu o stave Košíc a ich opevnenia z rokov 1603/04. Cisárski komisári, ktorí ju zostavovali, zaznamenali vtedajší stav Hornej brány. Pod úplne prvou položkou súpisu, stojac von z mesta pred vonkajšou Hornou bránou uviedli: Číslo 1 - je celkom zanesená priekopa /vonkajšia/ pred vonkajším padacím mostom Hornej brány naproti severnému predpoliu. Aj keď je tu navŕšený násyp, nie je dokončený, kvôli čomu je možné dva bastióny označené číslami 24 /Tehlový bastión stojaci dodnes vo dvore areálu TU na Mäsiarskej ulici/ a 50 /Mlynský bastión stojaci taktiež dodnes vo vyhorenom stave, známy ako Máriaudvar/ dosiahnuť temer nerušene. Oba bastióny boli pre Hornú bránu dôležité, pretože zaisťovali obranu prístupu k nej.
Ďalšiu zmienku komisári uviedli, keď obišli po obvode vonkajšej hradobnej priekopy celé mesto a dostali sa opäť k vonkajšej Hornej bráne, kadiaľ vstúpili do pásma vonkajšieho opevnenia. V správe stojí: Číslo 21 - Keď sa vchádza do vonkajšej Hornej brány či vežičky, je tam malá štvorhranná vežička, ktorá nie je celkom pokrytá a strop má celkom spráchnivený. S veľkou pravdepodobnosťou sa tým myslí samotná veža vonkajšej Hornej brány, ktorá bola znateľne menšia, ako staršie luxemburské veže.
Aj ďalšia položka sa však týka stavu Hornej brány: Číslo 22 - Priekopa pod vnútorným padacím mostom je plná špiny a smetia. Je tu tiež podpora budovy brány vo vnútornej vymurovanej mestskej priekope, kvôli ktorej je tu príležitosť a možnosť vchádzania. A nasledujúca položka len potvrdzuje nepríliš lichotivý obraz stavu brány: Číslo 23 - Keď sa ide od stredu padacieho mosta Hornej brány, je po pravej ruke v rondeli bránička vonkajšieho parkánu vyrobená iba z jednoduchých dosák, ktorú možno rozbiť kyjakom a cez rozostavané otvorené bastióny a násypy je dobrá príležitosť pre nepriateľa vstúpiť, dostať sa tiež do vnútornej mestskej brány, alebo nezbadane vybehnúť /z mesta/.
Keď cisárski komisári opäť obišli mesto dookola, vstúpili za parkánovú hradbu cez most Hornej brány vedúci ponad vnútornú vodnú priekopu a zaznamenali: Číslo 52 - Tu, medzi oboma vnútornými Hornými bránami mesta a mrežovou uzáverou sú oba vnútorné parkány, po pravej i ľavej ruke, uzavreté dvoma zlými bránkami z dubových dosák a tak sa tu dá vbehnúť s minimálnou námahou /do vnútorného parkánu/ a odtiaľ pohodlne vojsť do mesta.
Poslednú zmienku o Hornej bráne zaznamenala komisia po tom, čo vstúpila cez luxemburskú bránovú vežu už rovno do mesta: Číslo 66 - Na tejto veži Hornej brány je diera v škridľovej streche, už niekoľko rokov rozširovaná počasím, otvorená a doteraz neopravená. Je jasné, že zanedbaný stav Hornej brány odzrkadľuje stav košických hradieb v tých časoch všeobecne. Zaujímavé sú však zmienky, z ktorých vyplýva, že vonkajší i vnútorný most mali padacie časti, že tu navyše bola padacia mreža, asi v luxemburskej /vnútornej/ veži, a že bránové veže mali bočné východy na parkán z oboch strán, tak ako v prípade Dolnej brány. Sú to snáď jediné detaily, ktoré sa dajú o Hornej bráne z písomných prameňov zistiť.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Svedectvá pokračujú
KOŠICKÉ BRÁNY V LITERATÚRE MINULOSTI
Niekedy okolo roku 1664 navštívil oblasti severovýchodného Uhorska istý sliezsky potulný hudobník menom Daniel Speer. Strávil určitý čas aj v Košiciach a o svojom tunajšom pobyte napísal svojrázny cestopis známy pod titulom Uhorský Simplicissimus. Košickému pobytu venoval autor až dve kapitoly knižky a opisuje tu aj mestské brány a vtedajší režim ich otvárania slovami: Mesto má tri okruhy hradieb, vo vnútri skryté bašty a dve brány, ktoré sa otvárajú striedavo po týždni. Denne sa otvára a zatvára brána v prítomnosti dvesto mužov - sto mužov s dôstojníkmi vyzbrojenými budzogáňmi z cisárskej strany a zo strany mesta tak isto. S nimi pochoduje popri veliteľovi aj obecný bubeník a jeden z najmladších radných pánov. Cisárski majú kľúč od jednej a mesto od druhej zámky, takže jeden bez druhého nemôžu brány otvoriť.
Prakticky v tom istom čase /1665/ vyšla vo Frankfurte nad Mohanom rozsiahla a rytinami bohato ilustrovaná monografia protitureckých bojov známa ako Ortelius Redivivus et Continuatus, oder der ungarischen Kriegs Empoerungen historische Beschreibung - Znovuzrodený a pokračujúci Ortelius, čiže historický popis uhorských vojnových polí. Toto dielo obsahuje v úvodnej časti pasáž s opisom Košíc, v ktorej sa uvádza čosi podobné ako v Simplicissimovi: Die Stadt hat zwey Thor deren allwegen eines eine Wochen und das ander die andere offen gehalten und mit Teutschen und Ungarischen Knechten bewachet wird wann solche Stadt in Ihres Königs Händen ist. V preklade to znamená: Mesto má dve brány, z ktorých jedna sa drží otvorená jeden týždeň a druhá druhý a keď je toto mesto v rukách ich kráľa, je strážená nemeckými a uhorskými vojakmi.
Zvyk, že sa jedna brána používa jeden týždeň a druhá druhý, pozoroval Daniel Speer v Košiciach asi osobne. Ktovie odkiaľ mal však takúto informáciu Ortelius. Obaja autori nezvládli tiež taký detail, aby vysvetlili, ktorá že to konkrétna časť brány sa zatvárala na kľúč. Veď Horná i Dolná predstavovala v tej dobe komplex zariadení, kde boli aspoň dva padacie mosty, padacia mreža, niekoľko vrát, priečne uzatvárané prechody do parkánov a núdzová /poštová/ bránička. Je jasné, že v mieri nemalo zmysel zatvárať všetky tie prechody, ale je tiež jasné, že kľúč od mestskej brány nemohol byť v žiadnom prípade jeden, ale musel ich byť celý zväzok.
Historická perlička
PATVAR V DLAŽBE
V onom pamätihodnom roku 1996, keď sa dláždila Hlavná ulica, vykladali sa na miestach archeologických výskumov inak kladenými dlaždicami pôdorysy objavených objektov. Dialo sa to aj nad vykopávkami areálu Hornej brány a keďže "veľký poháňač" chcel mať všetko buď hneď, alebo ešte skôr, nebolo dosť času na hlbšie zamyslenie sa nad nálezmi. Tak sa stalo, že archeologička vedúca tamojšie vykopávky dodala architektovi podklad, podľa ktorého v mieste rondelu Hornej brány, na rozhraní budov Hlavná 113 /dopravná priemyslovka/ a 115, vyložili do dlažby zvláštny krivý patvar. Vzhľadom na fakt, že sa nedalo kopať tak, ako by si to odborný prístup žiadal, vykopalo sa tam iba torzo rondelu, ktoré je teraz v dlažbe zobrazené. Len tak mimochodom - všetci vojenskí inžinieri, ktorí v minulosti košické opevnenie zakresľovali, tam vyznačili rondel /polkruhovú baštu/. Všetci ho svojho času mali možnosť vidieť na vlastné oči a archeologička zas mala možnosť vidieť všetky tie ich výkresy. Ale zdá sa, že to tú milú paniu, ktorá tak nechala vydláždiť pamätník svojho momentálneho chápania problému, nedokázalo presvedčiť. Našťastie to teraz po rokoch až tak nekole zrak.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer v júli 2001
