Nasledovník Prvotnej grafickej idey

Časť tretia

KOŠICE TRIDSIATYCH ROKOV MINULÉHO STOROČIA

Komplex mapových diel Prvotnej grafickej idey a Ottovho plánu vznikal v období, trvajúcom okolo desať rokov. Konkrétne od jari 1832, teda pár mesiacov po doznení pamätného cholerového povstania na východnom Slovensku, až po rok 1840 /minimálne/, respektíve 1844 /maximálne/. Košické kroniky tých čias - Plathova a Tutkóova - nespomínajú vznik ani jedného z týchto mapových diel. Zaujímavé však je, čo vlastne spomínajú.

Prvá významnejšia zmienka je o roku 1834. Vtedy „dňa 15. októbra o pol ôsmej hodine a troch minútach ráno," ako píše Tutkó, „obyvateľstvo mesta bolo vydesené veľmi silným zemetrasením. Tento prírodný jav zasiahol celé Horné Uhorsko, časť Sedmohradska a Galície". Plath spomína, že sa rozhýbali domy mesta, a ďalej, že „... ľudia počuli, ako zvon vežových hodín vtedy rezonoval piatimi údermi, ba v onej chvíli by som vedel objaviť príčinu tohto vlnenia, keby ma neboli citeľne vyrušili tehly na ulici, uvoľnené a husto padajúce z požiarnych múrov Friedovho domu."

V nasledujúcom roku 1835 si Plath zaznamenal: „Dňa 2. marca umrel veľký cisár František Prvý. Nastal smútok a konala sa pietna tryzna. Zvony v katedrálnom kostole vyzváňali trikrát denne a národ i Košice boli v žalostení zahalení do čierneho. Starostlivosťou senátu mesta bol postavený uprostred kostola prekrásny katafalk, ktorý mal sotva seberovného v celej monarchii. Okolo neho stáli cisárovi verní muži i ženy, tu i tam oblečení do čierneho smútočného odevu, aby preukázali jedinečnú pietu telesným pozostatkom zosnulého monarchu."

Tutkó sa o cisárovej smrti vo svojej kronike nezmienil ani slovíčkom, bol to silný Maďar a ako taký v tých časoch panujúci rod ignoroval - za potlačenú revolúciu rokov 1848-1849. Plath ako Nemec a katolík, samozrejme, tento problém nemal. Dovoľujem si upozorniť čitateľov, že niektoré maniere, napríklad vystavovanie prázdnych rakiev s klaňaním sa „verných" k nám nepriniesol stalinizmus, ani brežnevovská éra, mali sme ich už za starej dobrej monarchie. Plathovi sa navyše v roku 1835 zdala zaznamenaniahodná ďalšia udalosť: „V najbližší mesiac sa zjavila Halleyova kométa s vlasmi mimoriadnej dĺžky, ktoré sa rozložili do podoby strieborného pera. V roku 1913 bude opäť viditeľná. Periodicky sa vracia asi za 80 rokov. Pozoruj ju v pokoji, milý budúci čitateľ!" Zdá sa, že Plath bol univerzálny „koumák" s filantropickými postojmi.

Ani o roku 1836 sa Tutkó vo svojej kronike nezmieňoval, musel by si tak trochu nakydať do vlastného hniezda, teda presnejšie na volebné zvyklosti uhorského zemianstva a vyššej šľachty. Veď len povážte, ako to videl ten Nemec Plath: „23. júna boli voľby do župného magistrátu a poskytovali tragické scény. Prívrženci kompetentných pánov kandidátov na podžupanské miesto, Jána Vitéza a grófa Emanuela Péchyho, sa medzi sebou zrazili, pobili, navzájom pomlátili, udeľujúc svojim telám údery, mestu pohoršenie, verejnému poriadku a zákonnosti smrteľnú ranu. Kuriálny župný dom si vystál ako za skutočného vojenského dobývania, až sa triasol od palíc a jeho obloky rinčali pod spŕškou kameňov. Je isté, že jeden bitkou doráňaný pri návrate vypustil dušu. Aj obyvateľstvo sa zháňa po viacerých mŕtvych. Ich počet je však neurčitý a celú vec sa snažia zatušovať. K tejto výtržnosti manifestovalo svoju neľúbosť aj Slnko svojím čiastočným zatmením."

Tutkó píše k roku 1838: „Vzniká ženský dobročinný spolok v Košiciach," Plath sa však tomuto faktu venoval podrobnejšie: „Spolok osvietených žien - Nőegylet - Frauenverein - začal dňa 24. júla zbierať príspevky na odstránenie biedy a núdze, usporiadajúc pritom aj pouličnú zbierku. Viaceré zámožné rodiny na to konto upísali ročný plat, ktorý budú odovzdávať 6 rokov. Vznikol tiež útulok pre malé deti, to jest škôlka - Kisdedóvó intézet - Kinder Bewahranstalt."

Charitatívna akcia košických matrón vyvrcholila v nasledujúcom roku 1839, keď Tutkó zaznamenal: „Dňa 6. januára sa otvára tunajší chudobinec. Otvára ho práve utvorený ženský dobročinný spolok. Toho istého roku, dňa 1. októbra, je do biskupského kresla v Košiciach inštalovaný Anton Ocskay." Latinčinár Plath použil namiesto termínu chudobinec honosnejšie znejúce „xenodochium". Nového biskupa v Košiciach si neráčil všimnúť.

V roku 1840 zúril v centre Košíc požiar, ktorý Tutkó podal nasledovne: „Dňa 15. septembra bola časť takzvanej Mäsiarskej ulice zničená plameňmi požiaru. Veža kostola mníšok uršulínok, pokrytá predtým drevenými šindľami, pokrýva sa teraz plechom." Nasleduje už známa pasáž, podľa ktorej sme datovali Ottov plán: „Zemné násypy a svahy, ktorými bolo mesto opásané od západnej strany, sa teraz rozmetávajú, ich hrboľatý povrch urovnáva a onedlho sa pretvorí na hladkú plošinu."

Plath sa onými zemnými prácami nezaoberá, zato opisuje povodeň Tisy, ktorá narobila starosti aj Košičanom, zavedenie dvoch úradných rečí v Uhorsku, maďarčiny a latinčiny s poznámkou „...a to tak, že maďarský text je v prípade pochybností rozhodujúci" /dovtedy úradne platila iba latinčina/, požiar domu senátora Aringera a ďalších 22 domov pri mestskom pivovare, čo muselo byť na Mäsiarskej ulici, ako zaznamenal Tutkó.

V roku 1841 sa obe kroniky zaoberajú ďalším požiarom časti centra mesta, ktorému padol za obeť aj biskupský palác a inštalovaním nového župana grófa Ľudovíta Károlyiho. Plath navyše pridáva správu o prebúraní hradieb na dnešnej Bočnej ulici, aby ju mohli predĺžiť von z mesta. Posledné správy kroník, ktoré v tomto období ešte stoja za pozornosť, sú o zatmení Slnka zo dňa 8. júla 1842, o zjavení sa kométy a zriadení miestnej sporiteľne v roku 1843 a nakoniec o prudkej víchrici, ktorá poškodila jednu z veží bývalého jezuitského kostola. V tom čase však už Ottov plán pravdepodobne bol na svete, pretože budova sporiteľne sa medzi jeho významné budovy nedostala.

ZÁVER

V čase, keď Ottov plán vznikol, nebol ešte rozvinutý cestovný ruch a plány miest sa nevydávali ako spotrebný materiál bežne predávaný turistom, prípadne komukoľvek inému. Hlavným účelom takéhoto diela bolo praktické využitie pri plánovaní rozvoja mesta, pri rôznych súpisoch, zdaňovaniach a podobne. Plán teda slúžil pre internú orientáciu košického magistrátu, cisársko-kráľovských úradov, polície, žandárstva či vojenského eráru. Možno predpokladať že si ho zaobstarali aj viacerí vážení súkromníci, určite nielen v Košiciach a určite za nemalý finančný obnos /cena, samozrejme, nie je na Ottovi uvedená/. Tento plán určite používali aj niektoré úrady mimo Košíc. Otázkou je, kto ho vôbec u Jozefa Otta objednal, pretože za jeho mnohoročnou prípravou musíme vidieť nejakého poriadne bohatého investora, najskôr mesto alebo štát, možno aj oboch.

Podrobnosť Ottovho plánu je plne na úrovni dnešných technicko-hospodárskych máp, hoci tie sa spracúvajú v oveľa podrobnejších merítkach. Geodetická presnosť sa už veľmi blíži súčasným mapám. Litografická technika rozmnoženia z neho navyše robí svojím spôsobom technicko-umelecké dielo, ktoré má istý individuálny charakter. Z doterajšieho študovania Otta je zrejmé, že sa tento plán používal minimálne od roku 1844 do roku 1868, teda približne štvrťstoročie. Dá sa predpokladať, že nahradil plán Chunertov z roku 1807. V roku 1869 vznikol originálny elaborát novšieho plánu Košíc od inžiniera Homolku, porovnateľný s Ottom. To bol asi koniec praktického užívania Ottovho plánu. Postupne ho založili do archívov a zabudli naň.

Tri exempláre, ktoré uchováva Východoslovenské múzeum, sa tam dostali pravdepodobne zo spisov magistrátu prostredníctvom súkromníkov. Jeden z nich bol kúpený medzi starinou na tunajšom trhu v roku 1927, druhý múzeu daroval 6. júna 1916 pán Jenő Schiller, osudy tretieho sú mi neznáme. Viedenské kusy sú najskôr prenesené z tunajšieho veliteľstva VI. armádneho zboru niekedy v roku 1908. Budapeštianske exempláre majú asi podobný osud ako košické, pochádzajú z nejakého vyššieho úradu alebo od súkromníka. Dúfajme, že v súčasnosti sa nakoniec nájde podnikavý človek s možnosťami vydať Ottov plán ako reedíciu tak, ako sa podobné plány vydávajú už v mnohých iných mestách. Bude to určite nádherná dekorácia interiérov, ale hlavne to bude príležitosť pre širší okruh ľudí, zaoberajúcich sa dejinami nášho mesta.

Text a reprodukcie:Jozef DUCHOŇ