Pohľad do dejín mestskej čistotnosti

Medzi množstvom polozabudnutých starých výkresov deponovaných vo Východoslovenskom múzeu je aj celý rad plánov verejných mestských kúpeľov. Vznikli v pomerne krátkom období, v rokoch 1820, 1821, 1823 a 1825, a ich autorom je nám už známy Jozef Belágh. Navyše je tu ešte jeden plán neznámeho autora z roku 1833. Také množstvo projektovej dokumentácie kvôli jedinej, neveľmi významnej verejnej stavbe je pozoruhodné, a svedčí o tom, že v meste sa zdĺhavo a komplikovane rozhodovali, kým k výstavbe nových verejných kúpeľov pristúpili, a aj potom sa ešte viackrát uvažovalo o ich prestavbe. O kúpeľoch postavených na mestskej lúke a o kúpaní Košičanov v minulosti bude nasledujúci seriál.

ŽABIE KÚPELE

Najstaršia správa o existencii mestských kúpeľov pochádza z 15. storočia. V istom dokumente sa spomína zariadenie nazývané Balnea ranarum - Žabie kúpele. Nachádzali sa v dome, ktorý stál na rohu Faulgass /dnes Alžbetina ulica/ a Twerrgass /dnes Bočná ulica/ - dnešná zodpovedajúca adresa je Alžbetina 8, ale dom to už dávno nie je ten, čo tam dnes stojí. Kúpele patrili mestu, od ktorého si ich prenajímal kúpeľník. Boli to pochopiteľne iba „vaňové" kúpele, bez bazénov pod holým nebom. Keďže vane v dnešnom zmysle slova sa v tých časoch v Košiciach ešte nepoužívali a kúpalo sa v drevených kadiach, výstižnejšie by bolo hovoriť o „kaďových" kúpeľoch.

Stredoveký Košičan sa síce mohol okúpať aj doma, aj keď vo vtedajších meštianskych domoch ešte nemali špecializované kúpeľne. Široký otvorený drevený sud - kaďa - bývala v každej dobre fungujúcej domácnosti a takmer každý dom mal vlastnú studňu ako zdroj vody. Tu ešte musíme povedať, že stredovekí mešťania neboli vonkoncom ľudia špinaví, neznalí hygieny, ako to občas ukazujú vo filmoch. Len to s hygienou až tak nepreháňali, ako my dnes - nám totiž stačí otočiť vodovodným kohútikom a máme teplú či studenú vodu, ale keď sa išlo v stredoveku kúpať, bolo to pre čeľaď také malé vojenské cvičenie.

Verejné kúpele boli síce určené tiež na očistu tela, hlavne pre tých, ktorí nemali doma príslušný komfort, ale verejné kúpanie mávalo občas aj širší zmysel. Pri kúpaní vo verejných kúpeľoch sa ľudia stretli a klebetili, popíjali víno a jedli, nechali sa vydrhnúť, vymasírovať a vyšľahať metličkami a aj oči a iné zmysly si prišli na svoje, pretože bývali časy, keď sa spoločne kúpali muži i ženy. Bývalo tiež bežné, že sa v jednej veľkej kadi kúpalo viac ľudí naraz, ostatne deje sa tak dodnes v osobitných zariadeniach a považuje sa to za obzvlášť noblesný spôsob relaxu /podľa možnosti s dobre vyzerajúcimi mladými roztopašnými žienkami/. V neposlednom rade bývali stredoveké kúpele aj akýmsi fajnovejším nevestincom, kde pre telesnú radosť zákazníkov slúžili mladé kúpeľníčky.

Spomínané kúpele existovali hlboko do novoveku. Relation z rokov 1603 až 1604 obsahuje o týchto kúpeľoch pod číslom 216 nasledujúci záznam: Diss Hauss ist die offre Badstuben, so frey. Davon der Stadt vom Maister 6 Fl. jahrlich Zinns geraich wirdt. Daran ist das Tachwerck zu bessern. Die Gassen wirdt sonst unsauber gehalten. Po slovensky je to: Tento dom sú verejné kúpele, čiže slobodné /od platenia dane/. Mesto má od /kúpeľného/ majstra príjem 6 florénov činže. Treba tam opraviť krov. Aj ulica je tam ponechaná v nečistote. Z tejto kratučkej správičky vidíme, že budova kúpeľov chátrala, a obzvlášť nelichotivo pôsobí zmienka, že tam bola špina.

NA MESTSKÚ LÚKU

Kúpele na Hnilnej ulici existovali ešte počas celého 18. storočia, ale ich význam postupne upadal a keď sa v susedstve zriaďoval z bývalých meštianskych domov biskupský palác, mesto ich zrušilo. Možno aby nesusedilo miesto telesných rozkoší s biskupovým obydlím. Už od polovice 18. storočia malo za ne určitú náhradu, kúpele postavené na mestskej lúke, nad výdatným železitým prameňom a trochu vzdialenejšie kúpele na kopci Bankov. Drevená budova kúpeľov na mestskej lúke stála vtedy ešte za hradbami, asi 250 metrov juhovýchodne od zamurovanej Mlynskej brány, v tesnom susedstve starého Stredného mlyna.

O týchto kúpeľoch píše v roku 1786 Ján Matej Korabinský: Auch finden sich hier einige Mineralquellen, welche man zum Baden warm macht. Da ist vorzüglich das Mittel - Mühlbad und das Bad Banko zwischen dem Gebirge im Walde. Ersteres lässt Eisenflecken in der Wäsche, dieses im Gebirge hat einen grossen zulauf. Po slovensky to znamená: Nachádzajú sa tu tiež minerálne pramene, ktoré dodávajú teplo pre kúpele. Znamenité sú tu kúpele pri Strednom mlyne /doslova „Stredné mlynské kúpele"/ a kúpele Bankov v lesoch medzi vrchmi. Prvé z nich zanechávajú železité fľaky na bielizni, tie čo sú vo vrchoch, majú veľkú návštevnosť.

Nevieme, ako táto drevená kúpeľná budova vyzerala, vieme však, že stála až do začiatku dvadsiatych rokov 19. storočia. Na Chunertovom pláne Košíc /1807/ je v blízkosti Stredného mlyna viac menších budov, rovnako aj na liste vojenského mapovania z rokov 1819 až 1821. Najstarší zo zachovaných Belághových projektov kúpeľov má podobu jednoduchej obdĺžnikovej stavby, kde však nie sú priestory pre prípravu teplej vody a pre obsluhujúci personál.

Možno ho interpretovať tak, že predstavuje návrh prestavby týchto kúpeľov z drevených na murované. Pre personál a zásoby bielizne - do kadí sa každému zákazníkovi z hygienických dôvodov vkladala čistá plachta, aby neprichádzal do styku s drevom - snáď slúžil osobitný domček v blízkosti. Ak mal Korabinský pravdu, potom teplú vodu nemuseli osobitne pripravovať, pretože miestny zdroj bol termálny /ale všetky neskoršie návrhy majú aj kotolňu!/. Kúpeľná budova na tomto Belághovom projekte je však veľmi malá. Má iba päť miestností na kúpanie, v každej po dve kade, čiže kapacitu desať miest. To sa zdá na vtedajšie Košice už veľmi málo.

Možno to bola práve táto nízka kapacita zariadenia, kvôli ktorej sa Belághov projekt z roku 1820 nerealizoval, a mesto sa rozhodlo pre väčšie kúpeľné zariadenie. Belágh pre ne vypracoval nový projekt už v roku 1821, nerealizovali sa však hneď a v tej podobe, ako si to architekt predstavoval. Bola by to príliš náročná akcia na vtedajšie Košice. K realizácii nových, oveľa kapacitnejších mestských kúpeľov však došlo ešte pred rokom 1825, keď cestovný sprievodca Szepesházyho a Thieleho uviedol: Kúpele na rieke Hornád, svojho času z dreva, ale v časoch mešťanostu Jána Fedáka vybudované úplne odznova zo solídneho materiálu vo forme podkovy, s troma dlhými radmi účelne zariadených kúpacích komôr, slúžia k pohodliu verejnosti a okrase okolia pred Mlynskou bránou. Keďže je cena jedného kúpania iba päť grošov, môže toto ozdravujúce zariadenie navštevovať aj nemajetnejšie publikum. Bližšie o týchto kúpeľoch však až nabudúce.

PRVÝ BELÁGHOV PROJEKT

Projekt kúpeľnej budovy v Košiciach z roku 1820 vyzerá skutočne veľmi skromne. Nielenže je to malý kúsok papiera /292 krát 467 milimetrov/, ale sama budova je drobná a nanajvýš jednoduchá. Projekt je nakreslený v mierke 1:72 /jeden palec sa rovná jednej siahe v skutočnosti/, čo je dodnes široko užívaná mierka medzi plastikovými modelármi. Má nadpis: Pôdorys /ten tam však nie je!/, nárys /rozumej pohľad/, prierez /je však urobený len cez jednu kúpaciu celu/, krov a profil /rozumej priečny rez/ nových kúpeľov majúcich sa vybudovať na rieke Hornád pri Košiciach. Belágh ho nakreslil v apríli 1820 a úradníci mu dali číslo 562. Neprešiel však dobovým úradným schvaľovaním, pretože na ňom chýbajú príslušné pečiatky a poznámky.

Stavba má päť samostatných kúpacích komôr, pred ktorými prebieha otvorená veranda. Na ňu sa vystupuje piatimi schodmi. Rozvod vody je na vonkajšej stene, nevidno však, kde je zdroj vody a ako je rozvod naň napojený. Do každej kúpeľnej komory vedú dve batérie, každá s dvoma výtokmi, takže to vyzerá, že tu už bol rozvod studenej i teplej vody. V každej komore sú dve drevené vane /kade/, takže sa tu mohli kúpať páry - manželia, dve priateľky, alebo dvaja kumpáni, možno aj milenky so svojimi bohatými „šamstrami", len určite nie nezosobášené mladé páry, na to bola doba príliš prudérna. Kúpacie komory sú vyspádované a odvodnené opäť von, do rigolčeka pod stenou budovy. Zvláštnosťou stavby je, že mala stáť na pilótach.

AKO KÚPALA PATRÓNKA MESTA

Táto scéna je namaľovaná na hlavnom oltári Dómu svätej Alžbety v rámci cyklu o jej živote. Alžbeta, dcéra kráľa Ondreja II., sestra kráľa Bela IV. a manželka nemeckého kniežaťa Ľudovíta, bola známa ochrankyňa biednych, starých a chorých. Jeden z tabuľových obrazov zobrazuje patrónku nášho mesta ako osobne kúpe chorého žobráka v drevenej kadi. Na stolčeku pri kadi je krčiažtek, asi s nejakým liečivým olejom a typické stredoveké pružinové nožnice. Nešťastník naozaj pôsobí dojmom čerstvo ostrihaného. Pomocníčka ho oplachuje vodou z akejsi misky - robí mu sprchu. Táto scéna je zaujímavá hlavne tým, že takto nejako mohlo vyzerať kúpanie v súkromných domácnostiach v stredovekých Košiciach, ale aj kdekoľvek vo vyspelej Európe, na sklonku 15. storočia. Scéna sa odohráva v dobovom útulku pre chorých, ktorému sa hovorievalo hospitál. V pozadí i pred kaďou sú ďalší pacienti, muži i ženy. Žena spí v posteli, muži akoby čakali, kedy prídu na rad. Všetko sa odohráva v jednom priestore, muži sú pomiešaní so ženami a sám akt kúpania neberie ohľad na žiadnu hanbu. Také boli vtedy časy - no zdá sa, že aj súčasné zdravotníctvo speje k podobnému stavu.

Časť druhá - plány z rokov 1821 a 1823

(Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 1. 6. 2001)
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň