Časť štvrtá: Posledný projekt a nenápadný koniec

Posledný plán košických mestských kúpeľov vznikol iba desať rokov po ich sprevádzkovaní a tak, ako ostatné nerealizované projekty ich prestavby, dokladuje stálu nespokojnosť mesta s týmto zariadením. Neustále akoby sa snažilo vytvoriť tu na mestskej lúke veľkolepejší oddychový areál, zároveň však akoby sa nevedelo rozhodnúť, ako konkrétne. Pokiaľ tu Bellágh i Willetz navrhovali rozsiahle prístavby zábavných zariadení, autor návrhu z roku 1833 sa zameral hlavne na úpravy vnútornej dispozície kúpeľov, zjednodušenie a spríjemnenie ich technickej prevádzky. Rovnako, ako jeho predchodcovia, však bol presvedčený o nutnosti uzavrieť areál dostavbou štvrtého krídla.

ANONYMNÝ PLÁN Z ROKU 1833

Časovo najmladším v múzeu deponovaným výkresom bývalých košických mestských kúpeľov je práca dnes neznámeho autora, ktorú vieme datovať iba podľa prideleného úradného čísla 1553 An.1833. Nie je to číslo stavebnej direkcie, a bežné úradné pečiatky a poznámky na ňom tiež nie sú, takže tento projekt nikdy neprešiel oficiálnym schvaľovaním. Tak, ako iné podobné dokumenty, bol vypracovaný, aby nakoniec zapadal prachom v archíve, pretože buď sa radným pánom nepáčil, alebo nebolo peňazí na jeho realizáciu.

Čo sa autorstva plánu týka, je isté, že ho určite nevypracoval Jozef Belágh. Aj keď v roku 1833 žil a projektoval, výkres nenesie jeho technický rukopis a na rozdiel od Belághovho úhľadného latinkou prevedeného a dobre čitateľného rukopisu je popísaný obzvlášť nečitateľným písaným gotickým písmom - švabachom. Autorom musel byť teda zarytý romantický Germán. Jeho výkres sa ani precíznosťou a estetickosťou vypracovania ani zďaleka nevyrovnal Belághovým, prináša však mnoho zaujímavých detailov.

Jednou z výhod tohto plánu je fakt, že rozlišuje pôvodné murivá od novonavrhnutých, takže sa dá presne zistiť, čo skutočne v roku 1833 stálo a čo sa navrhovalo. Kúpele mali stále iba tri prízemné krídla s krytým koridorom na dvornej strane. Nanovo sa malo postaviť štvrté krídlo, ktoré by uzavrelo dvor areálu a v ktorom mal vzniknúť byt dozorcu kúpeľov, reštauračná miestnosť a dve oddelené otvorené terasy pre návštevníkov. Snáď najväčšie nóvum malo byť zriadenie krytého koridoru na vonkajšej strane areálu a pretrasovanie vodovodných potrubí do vnútra stavby - na pláne je totiž poznámka Röhren Leitung Innerlich.

V existujúcom juhozápadnom krídle kúpeľnej budovy, orientovanom smerom k strednému mlynu, sa mal prebúrať nový vstup do areálu a nárožné konce tohto krídla sa mali upraviť tak, aby v nich bolo možné inštalovať dva na sebe nezávislé obrovské kotly na prípravu teplej vody. Aj účel pôvodných kúpacích komôr, ktoré v tomto krídle mali zostať, bol presnejšie špecifikovaný. Dve komory mali slúžiť ako Weibliche Baden Einer Schafl - Ženské kúpele s jednou vaňou /šafľom/ a dve mali popis Zimmer mit Heitzung, respektíve Zimmer zum Baden in Winter mit Ofen, teda Izba s kúrením a Izba so zimným kúpeľom s pecou.

Severozápadné a juhovýchodné krídla budovy mali po deväť normálnych kúpeľných komôr označených číslicami a na konci každého boli komory osobitného určenia. Jedna je označená ako Zimmer für kranke Bade Gäste - izba pre chorých kúpeľných hostí, druhá ako Zimmer für vereine Bade Gäste - izba pre skupinky kúpeľných hostí - gruppenkúpanie. V rohoch kúpeľného dvora sú dve štvrťkruhové plochy označené ako Holtz Magazinn - sklad dreva. Mimo pôdorysu kúpeľov sú už iba tri texty. Prvý znie Mittag Seiten /južná strana, doslova však strana poludnia/, určená je však chybne, pretože smeruje na juhovýchod. Pred vchodom je zase text Weg nach der Grossen Brücken - cesta k veľkému mostu, pričom išlo o drevený peší most cez Mlynský náhon na mieste dnešného premostenia pri Jakabovom paláci. Severozápadne od kúpeľov je nápis Weg in Hanfischen Garten - cesta do záhrady Hanfischky.

Opísaný výkres má rozmery 59,5 krát 74,5 centimetra, nakreslený je v menej obvyklej mierke 1:108, čo znamená, že jeden viedenský palec na výkrese je v skutočnosti 1,5 viedenskej siahy /108 palcov/. Okrem pôdorysu však nemá žiaden pohľad, rez alebo detaily, čím pôsobí oproti Belághovým výkresom oveľa chudobnejšie.

POSTUPNÝ ZÁNIK

Kúpele na mestskej lúke fungovali aj napriek všetkým nedokonalostiam vyplývajúcim zo spôsobu, ako boli postavené, až do osemdesiatych rokov 19. storočia. V najbližšom okolí kúpeľnej budovy sa začal časom prejavovať stále rušnejší mestský život rozrastajúcich sa Košíc. Mestskú lúku pretvorili na Széchényiho sad, postavili tu železničnú stanicu a drevený stredný mlyn nahradili v roku 1863 nové murované budovy strojmi poháňaného "umelého" mlyna /műmalom/. Ten už nepatril mestu, ale dravej podnikateľskej spoločnosti. Vysoké štvorpodlažné mlynské budovy úplne zakryli prízemnú kúpeľnú budovu, ktorá sa odrazu v tomto priestore akosi stratila.

Homolkov plán z roku 1870 ich podáva stále ako trojkrídlovú budovu v tvare U, nikdy teda neboli dostavané tak, ako to navrhovali Belágh, Willetz či neznámy anonym. Ich obmedzená kapacita budovaná v časoch, keď mali Košice iba niečo vyše 11 tisíc obyvateľov, nemohla stačiť mestu už takmer trojnásobne ľudnatejšiemu. Radní páni si to uvedomili a na neďalekom Drevnom trhu nechali v rokoch 1888 až 89 postaviť novú budovu parných a vaňových kúpeľov podľa projektu známeho staviteľa Michala Repászkeho. Táto budova stála až do sedemdesiatych rokov 20. storočia a po jej asanácii ostala na tomto mieste dodnes voľná plocha - stavebná jazva.

Uvedenie novej kúpeľnej budovy do prevádzky 4. novembra 1889 znamenalo zároveň koniec kúpeľov na teraz už bývalej mestskej lúke. Časť ich funkcie prevzali nové kúpele severne od mesta, založené vdovou Legányiovou v roku 1881. Tieto kúpele využívali miestny minerálny prameň pomenovaný Ľudovítov /Lajos forrás/. Jeho meno má na svedomí tuhé vlastenectvo pána Legányiho, ktorý ho takto pokrstil na počesť maďarského revolučného vodcu Ľudovíta Kossutha. "Lajoška" však bola sprvoti príliš ďaleko od centra. Počas prvej svetovej vojny upadla a schátrala a vzkriesil ju až charizmatický československý generál Gajda.

Stratou kúpeľnej funkcie nestratila stará kúpeľná budova zmysel. Odkúpili ju susediaci mlynárski podnikatelia a využívali ako pomocný objekt. Kúpele prežili aj dôkladnú prestavbu celého mlynského areálu v roku 1900. Vtedy ich upravovali a stavebne s mlynom spojili. To už celé okolie zmenilo svoju tvárnosť vybudovaním remíz pre mestské električky, ktoré priľahli k bývalým kúpeľom z východnej strany. Tie už dávno kúpele nepripomínali ani zďaleka. Je zaujímavé, že čas, ktorý táto budova prestála v novej funkcii, bol nakoniec dlhší, ako v pôvodnej kúpeľnej. Tej slúžila budova celkom 66 rokov /1823 až 1889/, kdežto potom, v rámci mlyna ešte okolo 80 rokov. Zmenené rôznymi úpravami prežili zvyšky kúpeľnej budovy až do počiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia, keď definitívne zmizli počas asanácie vyhorenej budovy mlyna, starej železničnej stanice, zástavby námestia Janka Kráľa a paradoxne i budovy parných a vaňových kúpeľov, ktorá bola pôvodne nástupkyňou kúpeľov na mestskej lúke.

JEDINÝ FOTOGRAFICKÝ DOKLAD (obr.20)

Pohľad na areál bývalého Stredného, neskôr takzvaného umelého mlyna, od juhu. Fotografia vznikla niekedy na začiatku 20. storočia. Na mieste nižšej budovy vľavo /je na pravom brehu Mlynského náhona/ stával v minulosti mestský Stredný mlyn. Vyššia budova vpravo s množstvom drobných okienok /je na ľavom brehu náhona/ patrí už ku komplexu umelého mlyna uvedeného do prevádzky v roku 1863. V mieste, kde býval voľakedy mostík, ktorým sa prichádzalo ku kúpeľom na mestskej lúke /a muselo sa prejsť cez mlyn/, vedie premosťujúci krčok. Za doskovým plotom úplne vpravo vytŕča kúsok prízemnej budovy - sú to nami opisované kúpele a táto fotografia je zatiaľ jediná známa, na ktorej sú, aj keď minimálne, zachytené. Vtedy keď fotografia vznikla, slúžila, pochopiteľne, kúpeľná budova už mlynu.

Historická perlička

CÍTIM SILNÉ ZADOSŤUČINENIE

Viacerí Košičania si začiatkom júna určite všimli výmenu inžinierskych sietí na Zbrojničnej ulici spojenú s hlbokým bagrovaním. V tamojšom "Fast foode" si sťažovali na znížený obrat kvôli sťaženému prístupu. Chápem ich, ale ja som mal z tamojšieho kopania radosť. V roku 1898 som v nepublikovanej štúdii /ktorej rukopis si však odo mňa kolegovia požičiavali/ vyslovil predpoklad, že pôvodné hradby mesta viedli v trase Zbrojničnej ulice a až neskôr, v čase luxemburských úprav, po roku 1400, ich posunuli ďalej na sever, na rozhranie domov na Hlavnej číslo 108 a 110, ako to ukazujú všetky známe zachované historické nákresy. Pri spomínaných výkopových prácach sa teraz tieto staršie arpádovské hradby objavili, takže od začiatku júna 2001 mám istotu, že to, o čom som doteraz písal iba ako o hypotéze, je skutočne pravda. Viacero ľudí ma svojho času považovalo v tejto veci za fantastu. Ja však teraz cítim silné zadosťučinenie.

Most cez Mlynský náhon, čiže kúpeľné postskriptum

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 22. 6. 2001.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň