Ján Mathé    14.6.1922 Košice – 5.6.2012 Košice

Košický rodák a akademický sochár Ján Mathé patril k významným predstaviteľom európskej moderny.

Narodil sa 14. júna 1922 v Košiciach. Matka bola domáca, otec pracoval v Štátnej nemocnici v Košiciach. V roku 1928 začal chodiť do ľudovej školy a v roku 1943 zmaturoval na maďarskom cirkevnom premonštrátskom gymnáziu v Košiciach, kde prvý krát začal modelovať a kresliť. Krátko na to sa zúčastnil ako poddôstojník maďarskej armády bojov na východnom fronte v Rusku, kde bol ťažko ranený.

Po návrate z frontu odišiel do Prahy. V rokoch 1945-1950 študoval na Akadémií výtvarných umení v Prahe u profesora Otakara Španiela v medailérsko-sochárskom odbore. Po úspešnom ukončení pražského štúdia sa vracia do Košíc, kde tvoril až do konca svojho života; ateliér menil iba v rámci mesta.

50. roky 20. storočia sa považujú za prvé samostatné obdobie umeleckej tvorby Jána Mathého v ktorom prevažovala najmä portrétová tvorba. Patril k mála akademicky školených sochárov v Košiciach. Preto neprekvapuje, že v roku 1963 sa stal predsedom krajskej organizácie zväzu výtvarníkov; bol tiež členom komisie pre schvaľovanie československých mincí pri štátnej banke v Prahe a sochárskej komisie pri Slovenskom fonde výtvarných umení v Bratislave. V tomto období veľa cestoval do Prahy, Berlína, Sofie, Benátok a iných miest.

Druhé obdobie Mathého tvorby v 60. rokoch 20. storočia odráža v jeho práci nádej a lásku, ale aj úzkosti, samoty, depresie a prináša okrem komornej plastiky aj monumentálny sochársky prejav.

11. apríl 1900, Košice - 21. február 1989, San Diego, USA

Sándor Márai , pôvodným priezviskom Grosschmied, patrí k najvýznamnejším maďarským, ale i európskym spisovateľom 20. storočia. Jeho dielo - približne šesťdesiat zväzkov - predstavuje próza: romány, novely, poviedky, eseje, komentáre, poézia i divadelné hry. Máraiho knihy sa prekladajú do mnohých svetových jazykov. Napriek týmto skutočnostiam je jeho dielo v rodných Košiciach pomerne neznáme.

Dôvodom je nielen to, že písal po maďarsky, ale skutočnosť, že po dobrovoľnej emigrácii na západ v roku 1948 (Švajčiarsko, Taliansko, neskôr USA) sa v Maďarsku popri budovaní komunizmu, dostali jeho knihy na „index“. Temer štyridsať rokov sa jeho tvorba rozširovala a prekladala len za železnou oponou. V ostatných rokoch vyšlo niekoľko Máraiho titulov aj v slovenskom preklade.

Jeho rodina mala saských predkov, ktorí sa usadili v Košiciach niekedy v 17. storočí. Otec, Géza Grosschmied, bol právnikom, predsedom advokátskej komory, neskôr poslancom pražského parlamentu, ako aj predsedom košickej pobočky turistického spolku Karpatenverein. V období, kým boli deti malé, žila rodina v priestrannom byte dnes už nejestvujúceho domu na Hlavnej ulici, oproti hotelu Schálkház. Neskôr si rodina kúpila vlastný dom na Mäsiarskej ulici.

- v parčíku na priesečníku Mäsiarskej, Baštovej a Zbrojničnej ulice

Na slávnostnom odhalení sa zúčastnili predsedníčka Parlamentu Maďarskej republiky Katalin Szili, podpredseda vlády Slovenskej republiky Pál Csáky, primátor mesta Košice Zdenko Trebuľa a ďalší členovia diplomatického zboru, predstavitelia verejnej správy, kultúrneho a spoločenského života.

Myšlienku postavenia sochy významného košického rodáka inicioval bývalý generálny konzul Maďarskej republiky v Košiciach György Varga. Realizovať ju začalo záujmové združenie právnických osôb Maďarský spoločenský dom Košice, ktorý sídli na Mäsiarskej 59. Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy, povolilo záujmovému združeniu Maďarský spoločenský dom konanie verejnej zbierky na vyhotovenie pomníka so sochou košického rodáka, spisovateľa Sándora Máraiho od 1. júna 2003 do konca tohto roka. Finančné prostriedky sa zhromažďovali prevodmi z účtov, poštovými poukážkami a priamym výberom do pokladničiek, ktoré boli umiestnené vo Fórum inštitúte v Šamoríne, Maďarskom spoločenskom dome Košice, Divadle Thália Košice, Nadácii S. Máraiho Dunajská Streda, Csemadok-u OT Bratislava, Csemadok-u TV Rimavská Sobota a na Magistráte mesta Komárno. Výnos z verejnej zbierky dosiahol 330 tisíc korún, ďalších spolu 650 tisíc korún tvorili príspevky od Úradu vlády Slovenskej republiky (600 tis. Sk), Ministerstva kultúry Maďarskej republiky (1 mil. 400 tis. forintov), maďarskej Nadácie na ochranu kultúrnych pamiatok (2 mil. 500 tis. forintov), Nadácie Simonyi z Rimavskej Soboty (25 tis. Sk) a Nadácie Nyilása Misiho z Miškolca (100 tis. forintov).