V dnešnom článku si priblížime osud významnej košickej divadelno-kaviarenskej stavby, ktorá bola dostavaná práve pred 230. rokmi (1790) a popri Kaplnke sv. Michala a Dómu sv. Alžbety tvorila architektonickú podobu tzv. mestskej insuly - ostrovčeka, ktorú vytváral rozdvojený potok tečúci cez Hlavnú ulicu.

Košické divadlo má svojho predchodcu, ktorého nahradilo koncom 19. storočia. Pôvodná divadelno-kaviarenská budova bola v minulosti ozajstným strediskom košického kultúrneho života. Ale pekne po poriadku...

Na jednom z najreprezentatívnejších miest v Košiciach, uprostred Hlavnej ulice vyrástla v priebehu 14. storočia mestská radnica. O jej osude je málo zmienok, nepoznáme ani jej presnú podobu a svojmu účelu slúžila len do konca 16. storočia. Z priebehu 17. storočia sú zápisy o tom, že tu bol sklad vojska a dlhé roky budova chátrala. Mestská rada bola rozhodnutá radnicu zbúrať začiatkom 18. storočia, nakoniec ju však ponechali, zrekonštruovali a v jej vynovených priestoroch zriadili prvú košickú kaviareň.

Na Mariniho pláne z roku 1781 je stavba zaznačená ešte ako Alte Rathhaus (stará radnica), ale na Svajczerovom pláne z obdobia 1784 – 1786 už ako Domus Caffearia (kaviarenský dom). Kaviareň v budove však fungovala podstatne skôr, už v roku 1756.

V Korabinského lexikóne z roku 1786 sa opisuje ako kaviareň, kde sa organizujú aj plesy a bály, čo svedčí o jej rozlohe. Stáročná budova však už nevyhovovala a mesto s ňou malo iné plány. V roku 1786 inicioval gróf Vojtech Sztáray aktivitu v snahe postaviť nový stánok pre stále divadlo práve na tomto mieste.

(pamätník na hlad, vojny a mor)

Posvätný stĺp zdobili dodnes viditeľné dedikačné nápisy so zlatením vypaľovanom v ohni. Jeden z nich, na čelnej strane stĺpa, držia anjeli.

Jeho latinský text v preklade znamená:

"Svätá Mária, svätý Jozef, svätý Sebastián, svätý Ladislav - ochraňujte nás a osloboďte od hladu, moru, vojen a každého zla, orodujte za nás u Boha, ktorému (nech je) chvála, česť a sláva na veky vekov. 1772."

Na každej strane "trilobu" je na okrúhlej kovovej platni po jednej latinskej zdravici. Ich texty v preklade znamenajú: "Zdravas dcéra Boha Otca, Zdravas Matka Syna Božieho, Zdravas Nevesta Ducha Svätého."

Po pravej a ľavej strane týchto oválov, na podlhovastých troch stranách podstavca, bol nápis obsahujúci údaje o čase výstavby monumentu. Preklad z latinčiny znie takto: " Za pontifikátu pápeža Inocenta XIII., za vlády rímskonemeckého cisára a uhorského kráľa Karola VI., bol z verejných zbierok a zbožného úsilia k Božskej sláve a úcte Panny Márie a svätých patrónov, pre potrebu verejnej zbožnosti a na večnú pamiatku postavený tento pamätný stĺp Nepoškvrnenej panny."

Štátna správa, aby bola aspoň ako tak zaujímavá, každú chvíľu vymýšľa nejakú reformu. Napríklad či je dobré podeliť si náš štát na kraje, župy, okresy či (prepytujem) stolice. Cirkev takéto problémy nemá. Svoje správne územia stále volá diecézy či biskupstvá.

Územie Košíc patrilo do jágerskej (podľa sídla Jáger = Eger) diecézy. Tá vznikla zrejme v roku 1001 a bola väčšia než celé terajšie Slovensko. Po viac ako ôsmich storočiach /1804/ sa prišlo na to, že je to už na dlhé lakte spravovať také rozsiahle územie so stále narastajúcim počtom veriacich. Preto vznikla nová košická diecéza, ktorej patrónom sa stal sv. Andrej a jej prvým biskupom tiež Andrej, ale Szabó. Už počas jeho obdobia sa rozhodlo o mieste jeho rezidencie tak, že to mal napokon rovnako blízko aj do katedrálneho Dómu aj na faru. Nuž, vybrali sa, odkúpili a prebudovali na jeden štyri domy na Hlavnej ulici v Košiciach. Tak vznikol biskupský palác, ktorý susedí s už spomenutou farou a na druhej strane s bankou, kedysi jednou z najstarších sporiteľní v Košiciach.

Rezidencia postavená v roku 1809, vyhorela v r. 1841, keď ju zachytil plameň z Vitézovho domu a len vďaka streche na vtedy moderne pokrytej bridlicou, nevyhorel aj & Dóm sv. Alžbety. Následná rekonštrukcia biskupského paláca bola taká reprezentačná, že ani sám rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. tu nie raz (ale dvakrát (1851,1857)), nepohrdol bývať. A to vtedy ešte nebola k dispozícii krásna biskupská knižnica, vzácna galéria biskupov košickej diecézy či vynovená kaplnka v ľavom krídle hlavnej budovy. Aj toto všetko bolo výsledkom starostlivosti každého z 13-tich biskupov za vyše 200 rokov trvania košického biskupstva, pričom zatiaľ najdlhšie (30 rokov) ho zveľaďoval monsignor dr. Jozef Čársky. Po jeho smrti (1962) ostal košický biskupský úrad až do skončenia socializmu neobsadený, i keď tu stále sídlil cirkevný súd a bývali tu kapláni a rehoľné sestry.