Človek je už raz taký, že sa túži dostať vyššie a vyššie. Na tento svoj účel si vymyslel aj pomôcku - schody. I v Košiciach je milión takýchto samozrejmostí. Najvzácnejšie schody sa však nachádzajú v katedrálnom chráme - Dóme sv. Alžbety. Ak doň vojdete, zazriete ich napravo čiže pri južnom vchode a dostať sa nimi možno hore na balkón honosne zvaný aj kráľovské oratórium.

Že tieto schody sa točia, to vidno na prvý pohľad, že sú gotické, je jasné tiež. Avšak kombinácia gotických a zároveň točitých schodov je veľmi vzácna a v Európe sa vyskytuje len na piatich miestach a v štyroch štátoch. Dvoje takýchto schodov nájdeme v Rumunsku, jedny v Svätovítskej katedrále v Prahe, ďalšie v rakúskom Gráci a posledné v Košiciach.

Tie košické sú spomedzi nich najstaršie v celej Európe, čo znamená, že sú z roku okolo 1400. A keďže sú pre istotu aj zdvojené, ide (pozor!) o prvé gotické schody, ktoré sú ponímané ako stereo. Vedľa seba sa vinie pravotočivé i ľavotočivé schodisko pričom v mieste ich prieniku - na každom poschodí - majú spoločné schodíky - stupienky. Schody sú tak vraj vymyslené kvôli tým, čo sa majú radi, aby mohli ísť každý svojím schodiskom, ale na každom stretnutí schodov ,čiže poschodí, sa mohli stretnúť. A to sa im v košickom dóme môže stať 4-krát. Toto som ja nevymyslel, ale vravia si to ľudia, a preto sa ľudovo volajú aj "schody lásky". Schody tak symbolizujú život, kde ľúbiaci sa občas na chvíľku rozídu, aby sa už zas onedlho zišli, avšak ich základný smer a cieľ je stále rovnaký - dostať sa niekam hore.

Ktosi múdry povedal, že veci nadobúdajú hodnotu spomienkami. Ja pripájam, že niektoré veci ani inú funkciu okrem tej spomienkovej nemajú. Sú to napríklad pamätníky a pamätné tabule. V Košiciach ich nájdeme okolo 120, z toho pamätníkov je vyše 30. K najrozľahlejším patria dva na námestí Osloboditeľov. Na jednom z nich, ak pozeráme od konca Hlavnej ulice napravo, sa píše: "Vzdaj úctu každý, kto ideš okolo tým, ktorí umreli, aby si ty žil". Tých padlých symbolizuje reliéf československého vojaka a partizána. To potvrdzuje aj ďalší text, ktorý vraví, že ide o "neznámeho bojovníka za slobodu ľudu 1938 - 1945". Takto to tam napísal a sochy vyhotovil Vojtech Loffler v roku 1948, aby v auguste tento pamätník odhalili pri príležitosti 4-tého výročia Slovenského národného povstania.

Vtedy už dva roky stáli oproti na tom istom námestí aj pomníky červenoarmejcom. Skutočných vojakov Sovietskej armády pod hrobkami bolo vtedy pochovaných údajne 30, pričom 14 z nich majú mená a hodnosti zvečnené na náhrobných kameňoch. Námestie však predsa len nie je cintorín, a tak ich telá boli neskôr exhumované a prenesené na verejný cintorín, kde je pochovaných dokopy až vyše 3000 vojakov, ktorí padli pri oslobodení nielen Košíc, ale aj Východného Slovenska. Tam majú sovietski vojaci svoj ďalší pamätník a okrem nich aj talianski.

Na Námestí osloboditeľov pamätník upúta svojou azbukou, lebo Košice oslobodili 19. januára 1945 príslušníci 4. Ukrajinského frontu pod vedením generála Petrova. Medzi jeho podriadenými bol aj "političeskij rukovoditeľ" kratšie "politruk" a po našom politický vedúci Leonid Iľjič Brežnev, ktorý to však potom dotiahol na úplne najvyššieho sovietskeho predstaviteľa. Budúci predseda prezídia Najvyššieho Sovietu a Gen. Tajomník ÚV KSSZ si naťahoval svoje údy počas pobytu v Košiciach v dome na Štefánikovej ulici oproti & Jakabovmu palácu.

V rámci histórie platí aj zákon negácie. Všetko sa časom zmení vo svoj opak. Napríklad v našich krajinách potom, čo cirkev zhromažďovala majetok a dávalo to aj najavo bohatosťou výzdoby kostolov, prišli protestanti s opačnými myšlienkami. Tí nechceli do svojich kostolov takmer žiadne ozdoby a Kalvíni chceli byť až tak iní, že si zrušili aj oltáre.

Aj v Košiciach sa o tom možno presvedčiť veľmi rukolapne. Kalvínsky kostol je tu od roku 1811, pričom už o rok skôr ho dali vysvätiť, ho lebo stavali od roku 1805. Ešte predtým na tomto mieste bol trojposchodový vojenský sklad vbudovaný do mestských hradieb na Hrnčiarskej ulici, ktorá má teraz aj prezývku & ulička starých remesiel.

Kostol je naozaj vo vnútri zariadený veľmi jednoducho. Výnimkou sú hádam vzácne bohoslužobné nádoby, ktoré si košickí Kalvíni preniesli z ich predchádzajúceho dnes už neexistujúceho dreveného kostola, ktorý stál na Moldavskej ceste. Takisto za povšimnutie stojí vo vnútri krásna dobová kazateľnica a vynikajúci organ pochádzajúci roku 1813.

A čože by to bolo za budovu, hoc aj cirkevná a dokonca protestantská, keby nekráčala s dobou. V prípade budovy to znamená byť prestavaný vždy podľa posledného architektonického štýlu. Nové priečelie a 27 metrovú vežu dostal kostol po vyše 40 rokoch. Rada mesta vtedy darovala aj pozláteného kohúta až z roku 1689, ktorý sa na mesto díval z veže Dómu, kým tento patril protestantom. Tento vzácny kohút prečkal aj ďalšiu prestavbu v roku 1895, keď vežu zvýšili na 40 metrovú. Odvtedy kostol vyzerá tak ako dnes. A keďže dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, sem sa ich vojde 800. Milan Kolcún, turistický sprievodca mestom Košice

Teraz sa budeme túlať "v chládku", nie však v tom väzenskom, ale len parkovom. Jeden z najstarších, najudržiavanejších a flórou i faunou najvzácnejší je na konci Komenského ulice neďaleko štadióna Lokomotívy. Park je vlastne areálom košickej Univerzity veterinárneho lekárstva a keď je už taký vzácny, tak ho aj oplotili. Teraz už ale jeho plot nemá až také opodstatnenie ako pred vyše storočím, keď tu postavili budovy Cisárskej polepšovne. O jej založení sa rozhodlo už v roku 1896, ale odovzdaná do užívania bola až v 20. storočí /1902/.

Spočiatku sa zamýšľalo, že tu bude 120 chovancov, ale potreba ukázala, že polepšovať naraz treba až 720 darebákov. A títo sa ešte počas 1. svetovej vojny museli tiesniť v areáli spolu s vojenskou nemocnicou. Po vojne, rozpade Rakúsko-Uhorska a vytvorení Československa, názov "polepšovňa" vylepšili na Komenského ústav pre výchovu opustenej mládeže celoštátnou rozumej celočeskoslovenskou pôsobnosťou. I tak sa tu naďalej polepšovalo, a to aspoň na jednom oddelení - justičnom. V druhom oddelení "sociálnej pečlivosti" boli deti opustené, zanedbané alebo mravne skazené, ktoré ale ešte nič nevyviedli. Aby sa pre nich z ústavu nestala škola zločinu, obe oddelenia boli prísne oddelené.

Na druhej strane národnosti a náboženstvá tu boli pestro pomiešané (ako sa na Košice patrí). O 8 - 18 ročných mládežníkov sa staralo126 pracovníkov. A okrem nich im tu slúžilo aj neživé vybavenie: kaplnka, nemocnica, knižnica a škola. A ešte aj pozemky, ktoré obrábali chovanci, lebo ich predstavení verili, záhradníctvo zušľachťuje. Niektoré výpestky od mládežníkov boli zasa také ušľachtilé, že získali ocenenia na výstavách u nás, a ich ručné práce dokonca aj v zahraničí.

Štátna správa, aby bola aspoň ako tak zaujímavá, každú chvíľu vymýšľa nejakú reformu. Napríklad či je dobré podeliť si náš štát na kraje, župy, okresy či (prepytujem) stolice. Cirkev takéto problémy nemá. Svoje správne územia stále volá diecézy či biskupstvá.

Územie Košíc patrilo do jágerskej (podľa sídla Jáger = Eger) diecézy. Tá vznikla zrejme v roku 1001 a bola väčšia než celé terajšie Slovensko. Po viac ako ôsmich storočiach /1804/ sa prišlo na to, že je to už na dlhé lakte spravovať také rozsiahle územie so stále narastajúcim počtom veriacich. Preto vznikla nová košická diecéza, ktorej patrónom sa stal sv. Andrej a jej prvým biskupom tiež Andrej, ale Szabó. Už počas jeho obdobia sa rozhodlo o mieste jeho rezidencie tak, že to mal napokon rovnako blízko aj do katedrálneho Dómu aj na faru. Nuž, vybrali sa, odkúpili a prebudovali na jeden štyri domy na Hlavnej ulici v Košiciach. Tak vznikol biskupský palác, ktorý susedí s už spomenutou farou a na druhej strane s bankou, kedysi jednou z najstarších sporiteľní v Košiciach.

Rezidencia postavená v roku 1809, vyhorela v r. 1841, keď ju zachytil plameň z Vitézovho domu a len vďaka streche na vtedy moderne pokrytej bridlicou, nevyhorel aj & Dóm sv. Alžbety. Následná rekonštrukcia biskupského paláca bola taká reprezentačná, že ani sám rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. tu nie raz (ale dvakrát (1851,1857)), nepohrdol bývať. A to vtedy ešte nebola k dispozícii krásna biskupská knižnica, vzácna galéria biskupov košickej diecézy či vynovená kaplnka v ľavom krídle hlavnej budovy. Aj toto všetko bolo výsledkom starostlivosti každého z 13-tich biskupov za vyše 200 rokov trvania košického biskupstva, pričom zatiaľ najdlhšie (30 rokov) ho zveľaďoval monsignor dr. Jozef Čársky. Po jeho smrti (1962) ostal košický biskupský úrad až do skončenia socializmu neobsadený, i keď tu stále sídlil cirkevný súd a bývali tu kapláni a rehoľné sestry.